streda, 26. marca 2008

Put kolumbijskeho kavoveho zrnka

Ako sa taka Katka dostala zo Slovenska do Kolumbie, to je celkom jednduche: chcelo to len trochu papierovaciek, nejaku tu letenku, zbalit kufre a islo sa. Nemusela som ani menit identitu, ani vyhrat sutaz o najzelenejsie oci, prefarbit si vlasy ci cosi podobne...
Zato take kavove zrnko chcejuce ist z Kolumbie na Slovensko musi prekonat ovela zlozitejsiu put, kym mu je vobec dana ta sanca. Ako to cele vobec zacne:
Zoberie sa hotove ususene kavove zrnko, ktoremu sa nedostalo tej cti vycestovat za hranice Kolumbie, ale teraz tu ma ovela dolezitejsiu funkciu ako len byt premenene na lahodny napoj a vypite: ide byt otcom a mamou mnohych kavovych zrniek :) Zrnko sa vlozi do zeme a za zhruba 40 dni z neho vyratie 'zapalka' (tak sa im hohovori - fosforos - lebo kavove zrko na kratkej stopke zakorenenej do zeme naozaj vyzera ako zapalka) a za dalsich 20 dni z neho zacnu klicit malinke zelene listky. Vtedy sa presadi do akehosi 'kvetinaca' kde pobudne zhruba 6 mesiacov dokym mu spevneju listky, stonka aj korienky. V tejto faze sa mu hovori 'chapola', suvislost s chapolerou nie je nahodna - 'chapoleras' su dievcata a zeny, ktore oberaju kavove plody a su rovnako krasne a nezne ako listky chapoly :) Po polroku je chapola natolko silna, ze sa moze zasadit do zeme a uz to vlastne nie je chapola, ale kavovy strom. Teda zatial stromcek ani nie 20 cm vysoky. Zhruba o rok, az rok a pol neskor z neho mozno zbierat prve plody. Plody sa zbieraju dvakrat rocne - maly zber je v marci - aprili a velky zber sa kona od septembra do decembra. Stromcek z roka na rok rastie, ale tak ako vlasy - stale pomalsie a pomalsie - a tak ako vlasy, aj kavovy stromcek sa musi ostrihat aby rastol rychlejsie. A tak sa po 5 - 7 rokoch ostriha dohola, aby znova o kus narastol. Ale takto ich nenechaju rast donekonecna, kedze kolumbijski zbieraci kavy su zhruba 160 cm vysoki, na vysoke stromy by nedociahli. V Brazilii ich urcite najdete vyssie.
Plodom kavoveho stromu (aj ked podla mna vyzera skor ako krik kedze ho nenachaju narast vyssie ako 2 mestre) je kavova bobula. Z bieleho kvetu sa zmeni na zelenu bobulu a potom scervena. A ked je poriadne tmavocervena, oberie sa. A co sa deje s obranymi kavovymi bobulami? Vo vreciach, do ktorych boli nazbierane sa odvazia a zaeviduju. Potom sa hodia do obrovskeho 'lievika' ktory je vlastne zaciatkom stroja na spracovanie kavy - 'peladora'. Z lievika sa kavove bobule sypu do odsupavaca - odsupavac ich osupe, supky sa odvedu jednou rurou na hnojisko, a z bobule vypadnu dve slizske kavove zrniecka, ktore sa po druhej rure zosmyknu do dalsej casti stroja - tzv. odslizovacky, kde sa v tociacej rure za pomoci vody uplne ocistia. Taketo ocistene potom napadaju do obrovitanskej misy pod odslizovackou. Osupane a ocitene kavove zrnka sa potom daju susit - ak je ich vela, susia sa mechanicky, ak ich nie je az take enormne mnostvo, naskladaju sa do 'perinakov' na susenie.
A teraz prichadza na rad 'Miss kavove zrnko'. Zrnko, ktore bude urcene na export musi byt perfektne ususene, pekne zelene, s dokonalymi krivkami. Ak splna vsetky kriteria, je vybrane na vylet do zahranicia. Vsetky vybrane zrnka sa naskladaju do vriec, navazia a za pomerne smiesny peniaz sa predaju Kolumbijskej kavovej federacii (13 kil kavy za zhruba 4000 Sk), ktora ich vyvaza do zahranicia.
Takto sa teda kolumbijske kavove zrnko dostane na Slovensko, kde ho uprazia (ano, prazi sa az v krajine importu, pretoze trvacnost uprazeneho kavoveho zrnka je okolo 6 tyzdnov). A potom ked je cele nadsene, ze preziva svoj kolumbijsky sen, pride unaveny slovensky student, alebo dlhodonoci pracujuci uctovnik, alebo po obede relaxujuci manzelsky par a uvari si z neho kavu a tym zavrsi put kavoveho zrnka.

Special thanks to: Ana Lucia a jej mama Michele, ktore vlastnia kavovu farmu nedaleko Armenie 'La Isabela' a vsetko mi poukazovali a vysvetlili a tiez dovolili odfotit.

utorok, 18. decembra 2007

Nevado del Ruiz

14. oktober 2007

Vcera hned po skonceni El Yipao, resp. hned potom ako sa dramaticky rozprsalo a show sa viac nedala sledovat, sme odisli s Danielom do Manizalesu. Kedze v pondelok je sviatok, Vafka (pre tych co nevedia - kamaratka co je na stazi v Medelline od januara 2007) a par jej kamaratov z Medellinu sa rozhodli prist navstivit Manizales a vyliezt na Nevado del Ruiz. A kedze Manizales je kusok od nas (autobusom 2 kolumbijske hodinky = 3 slovenske hodiny), tak sme sa dohodli ze sa tam stretneme.
Pre mna to bola prva cesta medzimestskym autobusom (10 minut medzi Calarcou a Armeniou nepocitam) Uz len cesta bola teda pre mna zazitok :) Po kupeni listkov nam ich skontrolovali dvakrat pred nastupenim do autobusu. Ked uz sme vsetci sedeli v autobuse, prisiel ujo a skontroloval nam listky a doklady. Ked sme opustali terminal, prisla dalsia teta a spocitala nas, ci nas nahodou nie je viac alebo menej. A zhruba v polke cesty sme znova zastavili, aby nas skontroloval dalsi zamestnanec autobusovej spolocnosti. Kontrol hocikolko, ale aspon sa clovek citi bezpecnejsie.
Do Manizalesu sme prisli okolo 21:00, stretli sme sa s Vafkou a jej kamaratmi: Jessica z USA, Giovanna z Mexika, Adorien z Madarska, Castulo a Homark z Kolumbie; a vyrazili sme do ulic nocneho Manizalesu. Nezostali sme ale dlho, lebo dnes rano bolo na plane vyrazit na Nevado del Ruiz o 8:00 rano.
A veru tak aj bolo: aj napriek tomu, ze sa v nasej vyprave nachadzali 2 kolumbijcania, nepodarilo sa im zdrzat nas a vyrazali sme presne o 8:00 :)
Vsetci siedmi sme sa naskladali do Homarkovho jeepu a vyrazili sme smer Nevado del Ruiz. Nevado del Ruiz sa nachadza v narodnom parku Los Nevados, je to hora vysoka 5389 m, permanentne pokryta snehom. Asi po hodinke a pol cesty sme zastavili na Laguna Negra, vo vyske 3760 m.n.m. Tu uz zacalo byt trosku chladnejsie, tak sme nahodili prvu vrstu svetrov, vypisali nejake papiere potrebne na vstup do narodneho parku a vyrazili vyssie. Dalsia zastavka bola vo vyske zhruba 4100 m.n.m., kde sa nachadza oficialny vstup do narodneho parku. zaplatili sme 30 000 kolumbijskych pesos, dali si milo na zohriatie (ako nase kakauko), nahodili dalsiu vrstvu svetrov a vyrazili dalej. Autom sme vysli do vysky 4800 m.n.m., tam sme museli odparkovat a vyssie uz ist jedine pesi.
Najvyssia vyska v akej som bola doteraz bolo nejakych 3500 m.n.m a uz tam sa mi trochu tocila hlava. Tu to bolo o hubu. Nikdy som si nevedela predstavit ked mi niekto vravel ze v takych vyskach je vzduch riedky, uz viem ako to vyzera. Kazdy krok bol ako zo spomaleneho filmu a po kazdych desiatich sme si museli dat pauzu, a predychavat s hlavou dole pri kolenach ako nas to naucili pri vstupe do parku, aj ked dychat nebolo moc co. Vafka, Castulo a Jessica to vzdali po 10 minutach, my s Giovannou sme vysli do vysky 4900 m.n.m., kde hrdo viala kolumbijska zastava a tak sme to my dve uznali za oficialny vrchol. Ved nam to trvalo nejaku hodinu a pol kym sme to vysli, a pritom sa to zdalo tak blizko! Homarkovi a Adorienovi to nestacilo a vysli az uplne hore, blazni! Cesta dole nam s Giovannou isla trosicku rychlejsie ako cesta nahor, sprijemnovali nam ju vracajuci okoloiduci. A ked sme sa vratili dole k autu, chudacik Castulo oddychoval po odpadnuti v provizornej nemocnici s hadickami v nose.
Takze zhrnutie vyletu: som neskutocne hrda na to, ze som spravila svoj novy vyskovy rekord a som rada, ze som videla sneh v Kolumbii,... len neviem ci ta stipka snehu, na ktorej sa ani lyzovat neda, stala za tu namahu a za tolko obeti na zdravi ubohych turistov.
Ale som rada, ze som stravila den s Vafkou a novymi kamaratmi a zase som videla kusok Kolumbie :)

streda, 5. decembra 2007

El Yipao

13. oktober 2007

Armenia oslavuje tento vikend narodeniny a vramci oslav sa konala Jeep Parade, alebo El Yipao.
Hlavna cesta bola uzavreta uz od vcera kvoli pripravam tribuny. Dnes bolo vsetko prichystane na zaciatok show o 14:00, len my dve s Doris nie. Nigerijcania a Kolumbijcania su absolutne rovnaki co sa tyka vnimania casu a presnosti. Ked som teda oznamila Doris, ze o 14:00 sa mame stretnut v koltatkovych obchode s Danielom a Miguelom (obchod je hned pri hlavnej ceste), pre nu to znamelo, ze o 14:00 len dovarala obed, prala nejake veci v pracke, kym sa najedla, osprchovala a vychystala, bolo 15:00. Moja slovenska polovica bola pripravena odist uz pred hodinou a trhalo jej zily cakat takto dlho, kolumbijskej polovici vsak bolo jasne, ze ta show nezacne presne o druhej, takze ak meskame hodinu, mali by sme prist akurat na zaciatok. Omyl, moja kolumbijska polovica zjavne nie je az taka kolumbijska. El Yipao zacalo o 16:00 :)
Preco El Yipao? Po druhej svetovej vojne dostala Armenia do daru nadbytocne dzipy, ktore su v tejto oblasti velmi uzitocne - kvoli kopcovitemu terenu. Pouzivali a stale ich pouzivaju farmari na prevazanie dopestovanych produktov, alebo na stahovanie. Ked raz takto jeden farmar viezol na svojom dzipe asi tonu platanos na trh, prevazilo ho to dozadu, ale on to ustal a jazdil na dvoch zadnych kolesach. No a tato finta je hlavnou hviezdou El Yipao.
Co je El Yipao? Je to vlastne prehliadka dzipov, alebo skor toho co vsetko je mozne na nich nalozit: vsetok nabytok, domace zvierata a vsetko co treba prestahovat, na vrchu toho vsetkeho nesmie chybat obraz Jezisa Krista. Alebo neskutocne mnozstva platanos, papayi, alebo hocicoho ineho co sa dopestovalo a nieslo na trh.
Stovky ludi stali po oboch stranach hlavnej cesty alebo sedelo na tribune a obdivovalo pretazene dzipy. Kolumbijcania sa hadam zabavia na vsetkom :)
6. oktober 2007

Spominala som uz niekedy Jorgeho? Ako clovek, ktory mi sprostredkoval tuto staz, si zasluzi par riadkov.
Jorge je Aiesecar zodpovedny za stazistov prichodiacich do Armenie, doteraz teda za moc vela veci zodpovedny nebol, kedze my 4 co sme tu, sme prvi stazisti v Armenii :)
Ked som teda nasla v databaze staz v Armenii, on bol moja komunikacna osoba, on mi pomahal vybavit viza, on mi sprostredkoval interview s Colombom, on mi poskytoval vsetky potrebne informacie...
Jeho pisana anglictina je dost zla - msnkovali sme spolu mesiac hadam kazdy druhy den, ale ked sme sa stretli nazivo, zistila som ze pisanie je oblast anglictiny v ktorej je najsilnejsi. Ale inak je to zlaty chlapec.
A byva cez ulicu oproti nasmu bytu, takze si vidime do okien :) Obcas zbehnem na navstevu, ma neskutocne milych rodicov. Dnes som bola u nich na obede. A musim sa pochvalit ze som spanielsku konverzaciu s rodicmi zvladla vyborne. Jorge samozrejme moc s prekladom nepomahal, takze ked sme si nieco nerozumeli, pouzivali sme ruky - nohy. Rozpravali sme sa o vaznych temach - o ekonomicko-politickej situacii na Slovensku a v Kolumbii, o tom ako vnimam Koumbiu teraz a predtym, o nasich rodinach... je to fasa pocit, ze po nejakych 6 tyzdnoch som schopna viest normalnu konverzaciu :) A to ma motivuje ucit sa este rychlejsie, aby som sa dorozumela vzdy, vsade a s kazdym :)
2. oktober 2007

Od dnes mam svoj kolumbijsky bankovy ucet! :) A zalozit ho trvalo iba slabe dve hodinky :)
V Kolumbii minu kvoli uradnym veciam tolko papiera, ze mam strach o buducnost Amazonskych lesov.
Fakt, ked som prisla do Kolumbie, musela som sa prihlasit na urade DAS (Departamento Administrativo de Seguridad): dala som po 2 odtlacky z kazdeho prsta, z palcov a ukazovakov po 4, musela som priniest 6 fotiek a vyplnit asi 5 papierov. O dva tyzdne mi vyhotovili docasny identifikacny preukaz, trvaly este stale nemam, hoci som tu uz 3 mesiace.
Alebo ked som si isla zamenit peniaze: teta za prepazkou vyplnila dlhokansky formular, ktory som musela podpisat a obohatit svojim odtlackom a az potom mi vydala peniazky.
No a teraz ta banka: najprv sme cakali pri jednom okienku, odtial nas poslali k dalsiemu, odtial naspat k tomu prvemu, tam som vyplnila 3 neuveritelne dlhe formulare, potom sme museli vystat radu k dalsiemu okienku, samozrejme sa cela procedura nezaobisla bez odtlackov prstov. A to to akoze cele islo pomerne rychlo, lebo teta co nam to pomahala vybavit je Danielova byvala spoluziacka. Neviem siu predstavit ako dlho by to trvalo bez konexii.
Kazdopadne je to za nami a som hrda na to ze mam svoj ucet uz aj v Kolumbii, zase som o trochu viac Kolumbijcanka :)

utorok, 4. decembra 2007

Manizales - oslava babkinej 80ky

29. - 30. september 2007

Ako clenka rodiny Londoñovcov som sa samozrejme musela zucastnit aj oslavy babkinej 80ky.
Celkom som sa tesila, konkretne z dvoch dovodov:
1) kolrodinu sice vidim kazdy den - obchod, ktory vlastnia koltatkovci sa nachadza na polceste medzi mojim bytom a Colombom, takze sa musim povinne kazdy den zastavit, a neprejde den aby mi kolbratia nezavolali; ale predsalen uz spolu netravime tolko casu a toto je moznost byt s nimi trosku viac
2) oslava sa kona v Manizalese a to znamena, ze spoznam dalsie kolumbijske mesto a dalsi departament. Manizales je hlavne mesto departamentu Caldas a lezi 2 hodiny severne od Armenie. (Ak sa hociktoreho Kolumbijcana spytate ako daleko je nieco od niecoho, urcite vam neodpovie v dlzkovej miere, ale v hodinach - tu totiz nie je 5 km ako 5 km)

V sobotu hned po obede ma teda Londoñovci vyzdvihli a vydali sme sa na cestu do Manizalesu. Ked sme vchadzali do mesta, vyzeralo to akoby sme vystupovali na najvyssiu horu sveta ( a pritom je to iba 2500 m.n.m.) - lebo mesto je uplne ze na kopci a kvoli oblakom nevidno ostatne okolite kopce. K babke sme prisli okolo 15:30, postupne sa u nej pozbiehali sestry, deti, vnucata... a okolo siestej sme vsetci vyrazili do takeho akoze zamocku na slavnostnu veceru. Bolo nas okolo 30 a prisla aj teta z miestnych novin La Cronica, aby nas odfotila do spolocenskej rubriky. Ja budem v novinach! A este k tomu v kolumbijskych! :) Ako dobre ze som sa obliekla do ziarivo zltej, takze ma bude vidno na mini fotke s 30 ostatnymi ludmi :)
Jeden z vnukov predniesol pripitok, po ktorom mali vsetci, okrem mna, slzy na krajicku (niezeby som bola necitliva, ale neviem sa dojat, ked rozumiem len kazde druhe slovo). Vecera bola vynikajuca a dezert este lepsi - jablkova torta, a kedze sefcasnik zbadal ze nie som celkom odtialto a bola som mu celkom sympaticka, dostala som najvecsi kus s najviac jablkami, mnam :)
Po veceri prisli taki dvaja repetaci a spievalo sa, aj babka spievala, a velmi pekne :)
Cely vecer som sa citila prijemne, vsetci na mna boli strasne mili, a uplne super bolo ze tu som nebola stredobodom pozornosti ja (na rozdiel od ostatnych vyletov s Londoñovcami), ale babicka. Proste som sa citila ako s rodinou :)

Na druhy den sme s chalanmi isli okuknut Manizales. Daniel tu studoval 3 roky, takze sa tu celkom vyzna a navyse im tu byva velka cast rodiny: z maminej strany vsetci surodenci - to znamena 5, z tatkovej strany tretina surodencov - to znamena 5 (ano, koltatko ma 14 surodencov!)
Ked vam niekto povie, ze si mate predstavit kopcovite mesto, asi vacsina ludi si bud z filmov alebo vlastnej skusenosti predstavi San Francisco. Blbost! San Francisco je rovinata rovina oproti Manizalesu! Take stupaky ake sa tu nachadzaju, to uz hadam ani nesplna standard cesty. Vravi sa, ze ak urobite autoskolu tu, mozte jazdit kdekolvek.
Okrem kopcov je dalsim symbolom Manizalesu Juan Valdez. Juan Valdez je ujo, ktory vlastni znacku kavy, asi najznamejsiu v Zona Cafetera (a kedze Zona Cafetera je znama najlepsou kavou v Kolumbii, tak aj najznamejsou v Kolumbii; a kedze Kolumbia je znama najlepsou kavou na svete, tak aj najznamejsou na svete - a nic na tom nemeni fakt, ze ste o Juan Valdezovi nikdy nepoculi), a jeho prva kaviaren sa nachadza v Manizalese. Je to vlastne kaviaren spojena s obchodom, kde sa da kupit nielen kava, ale aj tricka a mikiny s logom Juan Valdez. Budova, v ktorej sa kaviaren nachadza vyhrala nejaku architektonicku cenu za super risene dvere, ktore su v pripade dazda strecha.
Daslim monumentom Manizalesu je Katedrala na namesti, ano, na namesti Simona Bolivara (spominala som ze tak sa vola namestie v kazdom kolumbijskom meste?)
No a potom sme este isli do Chipre, cast mesta, kde predavaju najlepsiu zmrzlinu a odkial je nadherny vyhlad na udolie - teda ak zrovna neprsi, tak ako dnes...
Ale dve hodinky autom nie je az tak vela, tak snad sa este do Manizalesu pridem pozriet, aby som ho videla aj za pekneho pocasia.

Ako to funguje v Colombe

24. september 2007

Dnes sme pisali zaverecny test s mojou prvou triedou. A vsetci presli, hura!
V Colombe mame 12 levelov. Kazdy level trva mesiac - 2 hodiny denne (alebo 2 tyzdne ak je to super intenzivny kurz, teda 4 hodiny denne; alebo mesiac a pol ak je to 6 hodin tyzdenne). Pocas jedneho levelu sa preberu zhruba 4 kapitoly z ucebnice - dokopy mame 5 na seba navazujucich ucebnic, level 1 zacina bielou, cez zltu, modru, zelenu, po fialovu v leveli 12. V bielej sa naucia citat, pocitat, zakladnu slovnu zasobu, zakladne pravidla.. a fialova obsahuje gramatiku, ktorej niekedy ani Doris (ako native speaker a vyucena ucitelka) nerozumie. Na konci kazdeho levelu maju studenti skusku - ustnu aj pisomnu, samozrejme z levela na level tazsiu a tazsiu. A ak ju urobia, postupuju do dalsieho levelu, s novym ucitelom.
Od zajtra teda moja prva trieda bude mat noveho ucitela a ja budem mat nove triedy: konkretne superintenzivny mesacny kurz, levely 7 a 8 v jednom, kazdy den od 8:00 do 12:00, spolu traja studenti; a kazdy vecer od 18:30 do 20:45 level 9, 6 studentov. Uz sa tesim na nove tvare :)