6. oktober 2007
Spominala som uz niekedy Jorgeho? Ako clovek, ktory mi sprostredkoval tuto staz, si zasluzi par riadkov.
Jorge je Aiesecar zodpovedny za stazistov prichodiacich do Armenie, doteraz teda za moc vela veci zodpovedny nebol, kedze my 4 co sme tu, sme prvi stazisti v Armenii :)
Ked som teda nasla v databaze staz v Armenii, on bol moja komunikacna osoba, on mi pomahal vybavit viza, on mi sprostredkoval interview s Colombom, on mi poskytoval vsetky potrebne informacie...
Jeho pisana anglictina je dost zla - msnkovali sme spolu mesiac hadam kazdy druhy den, ale ked sme sa stretli nazivo, zistila som ze pisanie je oblast anglictiny v ktorej je najsilnejsi. Ale inak je to zlaty chlapec.
A byva cez ulicu oproti nasmu bytu, takze si vidime do okien :) Obcas zbehnem na navstevu, ma neskutocne milych rodicov. Dnes som bola u nich na obede. A musim sa pochvalit ze som spanielsku konverzaciu s rodicmi zvladla vyborne. Jorge samozrejme moc s prekladom nepomahal, takze ked sme si nieco nerozumeli, pouzivali sme ruky - nohy. Rozpravali sme sa o vaznych temach - o ekonomicko-politickej situacii na Slovensku a v Kolumbii, o tom ako vnimam Koumbiu teraz a predtym, o nasich rodinach... je to fasa pocit, ze po nejakych 6 tyzdnoch som schopna viest normalnu konverzaciu :) A to ma motivuje ucit sa este rychlejsie, aby som sa dorozumela vzdy, vsade a s kazdym :)
streda 5. decembra 2007
2. oktober 2007
Od dnes mam svoj kolumbijsky bankovy ucet! :) A zalozit ho trvalo iba slabe dve hodinky :)
V Kolumbii minu kvoli uradnym veciam tolko papiera, ze mam strach o buducnost Amazonskych lesov.
Fakt, ked som prisla do Kolumbie, musela som sa prihlasit na urade DAS (Departamento Administrativo de Seguridad): dala som po 2 odtlacky z kazdeho prsta, z palcov a ukazovakov po 4, musela som priniest 6 fotiek a vyplnit asi 5 papierov. O dva tyzdne mi vyhotovili docasny identifikacny preukaz, trvaly este stale nemam, hoci som tu uz 3 mesiace.
Alebo ked som si isla zamenit peniaze: teta za prepazkou vyplnila dlhokansky formular, ktory som musela podpisat a obohatit svojim odtlackom a az potom mi vydala peniazky.
No a teraz ta banka: najprv sme cakali pri jednom okienku, odtial nas poslali k dalsiemu, odtial naspat k tomu prvemu, tam som vyplnila 3 neuveritelne dlhe formulare, potom sme museli vystat radu k dalsiemu okienku, samozrejme sa cela procedura nezaobisla bez odtlackov prstov. A to to akoze cele islo pomerne rychlo, lebo teta co nam to pomahala vybavit je Danielova byvala spoluziacka. Neviem siu predstavit ako dlho by to trvalo bez konexii.
Kazdopadne je to za nami a som hrda na to ze mam svoj ucet uz aj v Kolumbii, zase som o trochu viac Kolumbijcanka :)
Od dnes mam svoj kolumbijsky bankovy ucet! :) A zalozit ho trvalo iba slabe dve hodinky :)
V Kolumbii minu kvoli uradnym veciam tolko papiera, ze mam strach o buducnost Amazonskych lesov.
Fakt, ked som prisla do Kolumbie, musela som sa prihlasit na urade DAS (Departamento Administrativo de Seguridad): dala som po 2 odtlacky z kazdeho prsta, z palcov a ukazovakov po 4, musela som priniest 6 fotiek a vyplnit asi 5 papierov. O dva tyzdne mi vyhotovili docasny identifikacny preukaz, trvaly este stale nemam, hoci som tu uz 3 mesiace.
Alebo ked som si isla zamenit peniaze: teta za prepazkou vyplnila dlhokansky formular, ktory som musela podpisat a obohatit svojim odtlackom a az potom mi vydala peniazky.
No a teraz ta banka: najprv sme cakali pri jednom okienku, odtial nas poslali k dalsiemu, odtial naspat k tomu prvemu, tam som vyplnila 3 neuveritelne dlhe formulare, potom sme museli vystat radu k dalsiemu okienku, samozrejme sa cela procedura nezaobisla bez odtlackov prstov. A to to akoze cele islo pomerne rychlo, lebo teta co nam to pomahala vybavit je Danielova byvala spoluziacka. Neviem siu predstavit ako dlho by to trvalo bez konexii.
Kazdopadne je to za nami a som hrda na to ze mam svoj ucet uz aj v Kolumbii, zase som o trochu viac Kolumbijcanka :)
utorok 4. decembra 2007
Manizales - oslava babkinej 80ky
29. - 30. september 2007Ako clenka rodiny Londoñovcov som sa samozrejme musela zucastnit aj oslavy babkinej 80ky.
Celkom som sa tesila, konkretne z dvoch dovodov:
1) kolrodinu sice vidim kazdy den - obchod, ktory vlastnia koltatkovci sa nachadza na polceste medzi mojim bytom a Colombom, takze sa musim povinne kazdy den zastavit, a neprejde den aby mi kolbratia nezavolali; ale predsalen uz spolu netravime tolko casu a toto je moznost byt s nimi trosku viac
2) oslava sa kona v Manizalese a to znamena, ze spoznam dalsie kolumbijske mesto a dalsi departament. Manizales je hlavne mesto departamentu Caldas a lezi 2 hodiny severne od Armenie. (Ak sa hociktoreho Kolumbijcana spytate ako daleko je nieco od niecoho, urcite vam neodpovie v dlzkovej miere, ale v hodinach - tu totiz nie je 5 km ako 5 km)
V sobotu hned po obede ma teda Londoñovci vyzdvihli a vydali sme sa na cestu do Manizalesu. Ked sme vchadzali do mesta, vyzeralo to akoby sme vystupovali na najvyssiu horu sveta ( a pritom je to iba 2500 m.n.m.) - lebo mesto je uplne ze na kopci a kvoli oblakom nevidno ostatne okolite kopce. K babke sme prisli okolo 15:30, postupne sa u nej pozbiehali sestry, deti, vnucata... a okolo siestej sme vsetci vyrazili do takeho akoze zamocku na slavnostnu veceru. Bolo nas okolo 30 a prisla aj teta z miestnych novin La Cronica, aby nas odfotila do spolocenskej rubriky. Ja budem v novinach! A este k tomu v kolumbijskych! :) Ako dobre ze som sa obliekla do ziarivo zltej, takze ma bude vidno na mini fotke s 30 ostatnymi ludmi :)
Jeden z vnukov predniesol pripitok, po ktorom mali vsetci, okrem mna, slzy na krajicku (niezeby som bola necitliva, ale neviem sa dojat, ked rozumiem len kazde druhe slovo). Vecera bola vynikajuca a dezert este lepsi - jablkova torta, a kedze sefcasnik zbadal ze nie som celkom odtialto a bola som mu celkom sympaticka, dostala som najvecsi kus s najviac jablkami, mnam :)
Po veceri prisli taki dvaja repetaci a spievalo sa, aj babka spievala, a velmi pekne :)
Cely vecer som sa citila prijemne, vsetci na mna boli strasne mili, a uplne super bolo ze tu som nebola stredobodom pozornosti ja (na rozdiel od ostatnych vyletov s Londoñovcami), ale babicka. Proste som sa citila ako s rodinou :)
Na druhy den sme s chalanmi isli okuknut Manizales. Daniel tu studoval 3 roky, takze sa tu celkom vyzna a navyse im tu byva velka cast rodiny: z maminej strany vsetci surodenci - to znamena 5, z tatkovej strany tretina surodencov - to znamena 5 (ano, koltatko ma 14 surodencov!)
Ked vam niekto povie, ze si mate predstavit kopcovite mesto, asi vacsina ludi si bud z filmov alebo vlastnej skusenosti predstavi San Francisco. Blbost! San Francisco je rovinata rovina oproti Manizalesu! Take stupaky ake sa tu nachadzaju, to uz hadam ani nesplna standard cesty. Vravi sa, ze ak urobite autoskolu tu, mozte jazdit kdekolvek. 
Okrem kopcov je dalsim symbolom Manizalesu Juan Valdez. Juan Valdez je ujo, ktory vlastni znacku kavy, asi najznamejsiu v Zona Cafetera (a kedze Zona Cafetera je znama najlepsou kavou v Kolumbii, tak aj najznamejsou v Kolumbii; a kedze Kolumbia je znama najlepsou kavou na svete, tak aj najznamejsou na svete - a nic na tom nemeni fakt, ze ste o Juan Valdezovi nikdy nepoculi), a jeho prva kaviaren sa nachadza v Manizalese. Je to vlastne kaviaren spojena s obchodom, kde sa da kupit nielen kava, ale aj tricka a mikiny s logom Juan Valdez. Budova, v ktorej sa kaviaren nachadza vyhrala nejaku architektonicku cenu za super risene dvere, ktore su v pripade dazda strecha.
Daslim monumentom Manizalesu je Katedrala na namesti, ano, na namesti Simona Bolivara (spominala som ze tak sa vola namestie v kazdom kolumbijskom meste?)
No a potom sme este isli do Chipre, cast mesta, kde predavaju najlepsiu zmrzlinu a odkial je nadherny vyhlad na udolie - teda ak zrovna neprsi, tak ako dnes...
Ale dve hodinky autom nie je az tak vela, tak snad sa este do Manizalesu pridem pozriet, aby som ho videla aj za pekneho pocasia.
Okrem kopcov je dalsim symbolom Manizalesu Juan Valdez. Juan Valdez je ujo, ktory vlastni znacku kavy, asi najznamejsiu v Zona Cafetera (a kedze Zona Cafetera je znama najlepsou kavou v Kolumbii, tak aj najznamejsou v Kolumbii; a kedze Kolumbia je znama najlepsou kavou na svete, tak aj najznamejsou na svete - a nic na tom nemeni fakt, ze ste o Juan Valdezovi nikdy nepoculi), a jeho prva kaviaren sa nachadza v Manizalese. Je to vlastne kaviaren spojena s obchodom, kde sa da kupit nielen kava, ale aj tricka a mikiny s logom Juan Valdez. Budova, v ktorej sa kaviaren nachadza vyhrala nejaku architektonicku cenu za super risene dvere, ktore su v pripade dazda strecha.
Daslim monumentom Manizalesu je Katedrala na namesti, ano, na namesti Simona Bolivara (spominala som ze tak sa vola namestie v kazdom kolumbijskom meste?)
No a potom sme este isli do Chipre, cast mesta, kde predavaju najlepsiu zmrzlinu a odkial je nadherny vyhlad na udolie - teda ak zrovna neprsi, tak ako dnes...
Ale dve hodinky autom nie je az tak vela, tak snad sa este do Manizalesu pridem pozriet, aby som ho videla aj za pekneho pocasia.
Ako to funguje v Colombe
24. september 2007
Dnes sme pisali zaverecny test s mojou prvou triedou. A vsetci presli, hura!
V Colombe mame 12 levelov. Kazdy level trva mesiac - 2 hodiny denne (alebo 2 tyzdne ak je to super intenzivny kurz, teda 4 hodiny denne; alebo mesiac a pol ak je to 6 hodin tyzdenne). Pocas jedneho levelu sa preberu zhruba 4 kapitoly z ucebnice - dokopy mame 5 na seba navazujucich ucebnic, level 1 zacina bielou, cez zltu, modru, zelenu, po fialovu v leveli 12. V bielej sa naucia citat, pocitat, zakladnu slovnu zasobu, zakladne pravidla.. a fialova obsahuje gramatiku, ktorej niekedy ani Doris (ako native speaker a vyucena ucitelka) nerozumie. Na konci kazdeho levelu maju studenti skusku - ustnu aj pisomnu, samozrejme z levela na level tazsiu a tazsiu. A ak ju urobia, postupuju do dalsieho levelu, s novym ucitelom.
Od zajtra teda moja prva trieda bude mat noveho ucitela a ja budem mat nove triedy: konkretne superintenzivny mesacny kurz, levely 7 a 8 v jednom, kazdy den od 8:00 do 12:00, spolu traja studenti; a kazdy vecer od 18:30 do 20:45 level 9, 6 studentov. Uz sa tesim na nove tvare :)
Dnes sme pisali zaverecny test s mojou prvou triedou. A vsetci presli, hura!
V Colombe mame 12 levelov. Kazdy level trva mesiac - 2 hodiny denne (alebo 2 tyzdne ak je to super intenzivny kurz, teda 4 hodiny denne; alebo mesiac a pol ak je to 6 hodin tyzdenne). Pocas jedneho levelu sa preberu zhruba 4 kapitoly z ucebnice - dokopy mame 5 na seba navazujucich ucebnic, level 1 zacina bielou, cez zltu, modru, zelenu, po fialovu v leveli 12. V bielej sa naucia citat, pocitat, zakladnu slovnu zasobu, zakladne pravidla.. a fialova obsahuje gramatiku, ktorej niekedy ani Doris (ako native speaker a vyucena ucitelka) nerozumie. Na konci kazdeho levelu maju studenti skusku - ustnu aj pisomnu, samozrejme z levela na level tazsiu a tazsiu. A ak ju urobia, postupuju do dalsieho levelu, s novym ucitelom.
Od zajtra teda moja prva trieda bude mat noveho ucitela a ja budem mat nove triedy: konkretne superintenzivny mesacny kurz, levely 7 a 8 v jednom, kazdy den od 8:00 do 12:00, spolu traja studenti; a kazdy vecer od 18:30 do 20:45 level 9, 6 studentov. Uz sa tesim na nove tvare :)
Vecera na privitanie v novom domove
19. september 2007Uz som celkom zabyvana v nasom novom bytiku - mam novy matrac (s brutalnou zlavou- vdaka, koltatkovci :)) a krasne postelne pradlo, zeleny prehoz cez postel, oranzove zavesy a zlte vankusiky. Ja tie farby proste milujem! Raz ked budem velka, zalozim novu krajinu a nasa zastava bude zeleno-zlto-oranzova :)
Inak byt je to veliky, priestranny, svetly s uplne ze luxusne vyzerajucim balkonom. Mame velku kuchynu, malu miestnost s telkou, priestrannu obyvacko-jedalnu, dve kupelne (uz aj s teplou vodou :)) a tri izby. V najvacsej byvaju majitelky bytu, a my s Doris mame kazda svoju izbicku. Kto tu teda byvame: byva nas tu 5 a pol (alebo, ak mozem citovat moju skoro uplne ze najlepsiu kamaratku Dzanku: 205 a pol - 200 svabov a nas 5 a pol) - mama Sarah (48 rokov) s dcerami Ramlani (23) a Alejou (20) a vnuckou Rosario (29. septembra budeme oslavovat 1 rocik) - Alejina dcera, no a my dve s Doris.
Dnes nam Sarah pripravila veceru na privitanie. Ked sme sa vratili s Doris z Colomba, zasadli sme k slavnostnemu stolu. Usudila som, ze toto je cas nacat druhu flasu domacej a tak sme mali slivovicu ako aperitiv. Doris sa skoro zadusila, ale babam velmi chutila a dali sme aj druhu rundu :) Kedze bolo uz po 21:00 vecera to bola lahka - zemiakovy salat a bunuelos (take dobre chrumkave pecivko), ale zato velmi chutna.
Sarah nam porozpravala o svojich 7 detoch. Ano, ma ich 7! Dalsia dcera byva v Pereire (asi polhodinku od Armenie) a ostatne 4 decka sa v marci prestahovali do Severnej Caroliny, kde ich otec zije uz 10 rokov so svojou novou americkou zenou (mimochodom o 12 rokov starsou). A kedze Sare chyba plny dom deti, je rada, ze sme tu teraz aspon my dve :)
Sranda je, ze tieto byty sa nemozu prenajimat takze vsade mame hovorit, ze sme akoze Sarine netere - uz sa tesim ako sa ma vratnik (tu ma kazdy 'panelak' vratnika, ktory sa stara o bezpecnost a pusta ludi dnu) zacne vypytovat, z ktorej strany sme ktora neter, kedze jedna sme belsia ako sneh a druha cernejsia ako uhol :)
Stahovanie
16. september 2007
Vecer ked sme sa vratili zo Salenta, prisiel cas lucenia. Dnes sa totiz stahujem do Armenie (teda aspon taky bol povodny plan). Koltatkovci (akoze KOLumbijski tatkovci) pozerali telku, my s chalanmi sme jedli veceru. Ked Miguel zacal s tym, ako velmi mu budem chybat, netrvalo dlho a rozplakala som sa ako babatko. Byvam tu sice len necele tri tyzdne, ale tito ludia ma fakt beru ako dceru. A hoci som velke dievca, opustat druhu rodinu za tri tyzdne je na mna moc. Ked som tak srdcervuco plakala, tak sa rozplakali aj Miguel s Danielom a ked nas zaculi rodicia, aj oni dobehli aby si s nami mohli poplakat.
Zbalila som sa so slzami na krajicku, rozlucila sa s koltatkovcami a kolbratia ma odviezli autom do Armenie. Tak toto ma byt moj novy domov. Pred dverami bytu sme stretli Fabiana s Doris - Doris je ta stazistka z Nigerie co tu bude so mnou byvat. Oznamili nam, ze Doris sa stahuje az zajtra a ze dnes este prespi u Fabiana. Skoro som sa zase rozplakala, ale iba skoro... Vosli sme do mojej izby - na posteli dvestorocny vylezany matrac a stare postelne pradlo. Zase som prehltla plac. Ked nam Sarah oznamila, ze tepla voda bude az zajtra, to uz sa ani chalanom nepacilo, ze takto ma tu nenechaju. Ze zajtra pojdeme kupit novy matrac a postelne pradlo (spominala som ze koltatkovci vlastnia obchod s matracmi? :)) a dnes este prespim v Calarce. Tak teda po tolkom luceni a tolkom placi, nic dnes zo stahovania nebolo.
Ale zajtra uz naozaj.
Vecer ked sme sa vratili zo Salenta, prisiel cas lucenia. Dnes sa totiz stahujem do Armenie (teda aspon taky bol povodny plan). Koltatkovci (akoze KOLumbijski tatkovci) pozerali telku, my s chalanmi sme jedli veceru. Ked Miguel zacal s tym, ako velmi mu budem chybat, netrvalo dlho a rozplakala som sa ako babatko. Byvam tu sice len necele tri tyzdne, ale tito ludia ma fakt beru ako dceru. A hoci som velke dievca, opustat druhu rodinu za tri tyzdne je na mna moc. Ked som tak srdcervuco plakala, tak sa rozplakali aj Miguel s Danielom a ked nas zaculi rodicia, aj oni dobehli aby si s nami mohli poplakat.
Zbalila som sa so slzami na krajicku, rozlucila sa s koltatkovcami a kolbratia ma odviezli autom do Armenie. Tak toto ma byt moj novy domov. Pred dverami bytu sme stretli Fabiana s Doris - Doris je ta stazistka z Nigerie co tu bude so mnou byvat. Oznamili nam, ze Doris sa stahuje az zajtra a ze dnes este prespi u Fabiana. Skoro som sa zase rozplakala, ale iba skoro... Vosli sme do mojej izby - na posteli dvestorocny vylezany matrac a stare postelne pradlo. Zase som prehltla plac. Ked nam Sarah oznamila, ze tepla voda bude az zajtra, to uz sa ani chalanom nepacilo, ze takto ma tu nenechaju. Ze zajtra pojdeme kupit novy matrac a postelne pradlo (spominala som ze koltatkovci vlastnia obchod s matracmi? :)) a dnes este prespim v Calarce. Tak teda po tolkom luceni a tolkom placi, nic dnes zo stahovania nebolo.
Ale zajtra uz naozaj.
Piknik
16. september 2007
Ked mi Londonovci oznamili, ze ideme na piknik do Salenta s Luz Helenou, naivne som si predstavovala, ze to akoze ideme my 5 a Luz Helena. Ake velke bolo moje prekvapenie, ked sme prisli k Luz Helene a tam bolo nachystanych 20 skatul s fiambre - na kazdej meno ucastnika pikniku, ktoremu fiambre patri. (Fiambre je vyraz pre piknikovy obed obsahujuci zvacsa kura, ryzu, casave, platanos... zabaleny v bananovych listoch) Zbalili sme teda vsetko jedlo, vsetkych nas a natlaceni v 4 autach sme sa vybrali do Salenta.
Salento sa nachadza v narodnom parku, a hoci je to malilinkate mestecko, pozna ho kazdy v Quindiu. Je to putnicke miesto a okrem toho je zname uzkymi ulickami s farebnymi obchodikmi a kaviarnickami, a prenadhernymi panoramami z kopca nad mestom.
Z toho kopca vidno cely kanon Cocora, kam sme sa vybrali po pikniku. Piknik sa konal na fince, ktora patri Enriqueho bratrancovi, asi 3 km od Salenta. Zlozili sme sa na trave kazdy so svojim fiambre a po vydatnom obede sme si dali siestu a vyclapkali sa v rieke vedla fincy.
Obcerstveni a oddychnuti sme teda zamierili smer kanon Cocora, asi 5 km po prasnej ceste. Pre mna ako, obycajne dievca z obycajnej stredoeuropskej krajiny je celkom nepredstavitelne vidiet palmu v horach. Tu vo vyske 2000 m.n.m ich bolo neurekom - obrovitanske palmas de
cera (mimochodom narodny strom) dorastajuce az do vysky 80 metrov. Krasa.
Na picasaweb som hodila par fotiek - link vpravo hore na uvodnej strane blogu.
Ked mi Londonovci oznamili, ze ideme na piknik do Salenta s Luz Helenou, naivne som si predstavovala, ze to akoze ideme my 5 a Luz Helena. Ake velke bolo moje prekvapenie, ked sme prisli k Luz Helene a tam bolo nachystanych 20 skatul s fiambre - na kazdej meno ucastnika pikniku, ktoremu fiambre patri. (Fiambre je vyraz pre piknikovy obed obsahujuci zvacsa kura, ryzu, casave, platanos... zabaleny v bananovych listoch) Zbalili sme teda vsetko jedlo, vsetkych nas a natlaceni v 4 autach sme sa vybrali do Salenta.
Salento sa nachadza v narodnom parku, a hoci je to malilinkate mestecko, pozna ho kazdy v Quindiu. Je to putnicke miesto a okrem toho je zname uzkymi ulickami s farebnymi obchodikmi a kaviarnickami, a prenadhernymi panoramami z kopca nad mestom.
Z toho kopca vidno cely kanon Cocora, kam sme sa vybrali po pikniku. Piknik sa konal na fince, ktora patri Enriqueho bratrancovi, asi 3 km od Salenta. Zlozili sme sa na trave kazdy so svojim fiambre a po vydatnom obede sme si dali siestu a vyclapkali sa v rieke vedla fincy.
Obcerstveni a oddychnuti sme teda zamierili smer kanon Cocora, asi 5 km po prasnej ceste. Pre mna ako, obycajne dievca z obycajnej stredoeuropskej krajiny je celkom nepredstavitelne vidiet palmu v horach. Tu vo vyske 2000 m.n.m ich bolo neurekom - obrovitanske palmas de
cera (mimochodom narodny strom) dorastajuce az do vysky 80 metrov. Krasa.Na picasaweb som hodila par fotiek - link vpravo hore na uvodnej strane blogu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
