Vecera na privitanie v novom domove

19. september 2007

Uz som celkom zabyvana v nasom novom bytiku - mam novy matrac (s brutalnou zlavou- vdaka, koltatkovci :)) a krasne postelne pradlo, zeleny prehoz cez postel, oranzove zavesy a zlte vankusiky. Ja tie farby proste milujem! Raz ked budem velka, zalozim novu krajinu a nasa zastava bude zeleno-zlto-oranzova :)
Inak byt je to veliky, priestranny, svetly s uplne ze luxusne vyzerajucim balkonom. Mame velku kuchynu, malu miestnost s telkou, priestrannu obyvacko-jedalnu, dve kupelne (uz aj s teplou vodou :)) a tri izby. V najvacsej byvaju majitelky bytu, a my s Doris mame kazda svoju izbicku. Kto tu teda byvame: byva nas tu 5 a pol (alebo, ak mozem citovat moju skoro uplne ze najlepsiu kamaratku Dzanku: 205 a pol - 200 svabov a nas 5 a pol) - mama Sarah (48 rokov) s dcerami Ramlani (23) a Alejou (20) a vnuckou Rosario (29. septembra budeme oslavovat 1 rocik) - Alejina dcera, no a my dve s Doris.

Dnes nam Sarah pripravila veceru na privitanie. Ked sme sa vratili s Doris z Colomba, zasadli sme k slavnostnemu stolu. Usudila som, ze toto je cas nacat druhu flasu domacej a tak sme mali slivovicu ako aperitiv. Doris sa skoro zadusila, ale babam velmi chutila a dali sme aj druhu rundu :) Kedze bolo uz po 21:00 vecera to bola lahka - zemiakovy salat a bunuelos (take dobre chrumkave pecivko), ale zato velmi chutna.
Sarah nam porozpravala o svojich 7 detoch. Ano, ma ich 7! Dalsia dcera byva v Pereire (asi polhodinku od Armenie) a ostatne 4 decka sa v marci prestahovali do Severnej Caroliny, kde ich otec zije uz 10 rokov so svojou novou americkou zenou (mimochodom o 12 rokov starsou). A kedze Sare chyba plny dom deti, je rada, ze sme tu teraz aspon my dve :)
Sranda je, ze tieto byty sa nemozu prenajimat takze vsade mame hovorit, ze sme akoze Sarine netere - uz sa tesim ako sa ma vratnik (tu ma kazdy 'panelak' vratnika, ktory sa stara o bezpecnost a pusta ludi dnu) zacne vypytovat, z ktorej strany sme ktora neter, kedze jedna sme belsia ako sneh a druha cernejsia ako uhol :)

Stahovanie

16. september 2007

Vecer ked sme sa vratili zo Salenta, prisiel cas lucenia. Dnes sa totiz stahujem do Armenie (teda aspon taky bol povodny plan). Koltatkovci (akoze KOLumbijski tatkovci) pozerali telku, my s chalanmi sme jedli veceru. Ked Miguel zacal s tym, ako velmi mu budem chybat, netrvalo dlho a rozplakala som sa ako babatko. Byvam tu sice len necele tri tyzdne, ale tito ludia ma fakt beru ako dceru. A hoci som velke dievca, opustat druhu rodinu za tri tyzdne je na mna moc. Ked som tak srdcervuco plakala, tak sa rozplakali aj Miguel s Danielom a ked nas zaculi rodicia, aj oni dobehli aby si s nami mohli poplakat.
Zbalila som sa so slzami na krajicku, rozlucila sa s koltatkovcami a kolbratia ma odviezli autom do Armenie. Tak toto ma byt moj novy domov. Pred dverami bytu sme stretli Fabiana s Doris - Doris je ta stazistka z Nigerie co tu bude so mnou byvat. Oznamili nam, ze Doris sa stahuje az zajtra a ze dnes este prespi u Fabiana. Skoro som sa zase rozplakala, ale iba skoro... Vosli sme do mojej izby - na posteli dvestorocny vylezany matrac a stare postelne pradlo. Zase som prehltla plac. Ked nam Sarah oznamila, ze tepla voda bude az zajtra, to uz sa ani chalanom nepacilo, ze takto ma tu nenechaju. Ze zajtra pojdeme kupit novy matrac a postelne pradlo (spominala som ze koltatkovci vlastnia obchod s matracmi? :)) a dnes este prespim v Calarce. Tak teda po tolkom luceni a tolkom placi, nic dnes zo stahovania nebolo.
Ale zajtra uz naozaj.

Piknik

16. september 2007

Ked mi Londonovci oznamili, ze ideme na piknik do Salenta s Luz Helenou, naivne som si predstavovala, ze to akoze ideme my 5 a Luz Helena. Ake velke bolo moje prekvapenie, ked sme prisli k Luz Helene a tam bolo nachystanych 20 skatul s fiambre - na kazdej meno ucastnika pikniku, ktoremu fiambre patri. (Fiambre je vyraz pre piknikovy obed obsahujuci zvacsa kura, ryzu, casave, platanos... zabaleny v bananovych listoch) Zbalili sme teda vsetko jedlo, vsetkych nas a natlaceni v 4 autach sme sa vybrali do Salenta.
Salento sa nachadza v narodnom parku, a hoci je to malilinkate mestecko, pozna ho kazdy v Quindiu. Je to putnicke miesto a okrem toho je zname uzkymi ulickami s farebnymi obchodikmi a kaviarnickami, a prenadhernymi panoramami z kopca nad mestom.
Z toho kopca vidno cely kanon Cocora, kam sme sa vybrali po pikniku. Piknik sa konal na fince, ktora patri Enriqueho bratrancovi, asi 3 km od Salenta. Zlozili sme sa na trave kazdy so svojim fiambre a po vydatnom obede sme si dali siestu a vyclapkali sa v rieke vedla fincy.
Obcerstveni a oddychnuti sme teda zamierili smer kanon Cocora, asi 5 km po prasnej ceste. Pre mna ako, obycajne dievca z obycajnej stredoeuropskej krajiny je celkom nepredstavitelne vidiet palmu v horach. Tu vo vyske 2000 m.n.m ich bolo neurekom - obrovitanske palmas de cera (mimochodom narodny strom) dorastajuce az do vysky 80 metrov. Krasa.
Na picasaweb som hodila par fotiek - link vpravo hore na uvodnej strane blogu.

My 4 stazisti

15. september 2007

Dnes sme mali slavnostnu veceru na privitanie nas, 4 stazistov. Obruche, Larni a Doris z Nigerie a ja, Katka zo Slovenska. Obruche a Larni ziju v Kolumbii uz polroka, predtym boli na stazi v Cartagene (24 hodin autobusom od Armenie, na pobrezi). Obruche prisiel do Armenie tyzden predo mnou, pracuje v Centro Colombo Ameriacano, tam kde ja. Larni prisiel tyzden po mne, on jediny nepracuje s nami, uci v Centro Anglo Colombiano. No a posledna prisla Doris, 10 dni po mne a vyzera to tak ze bude moja spolubyvajuca :)

Vecera bola fajn, aj ked s miernym meskanim - mala sa konat o 19:00, no zacali sme jest kratko po 21:00. To co sme papali sa vola Bandeja Paisa. Bandeja je spanielsky nazov pre druh taniera, velky, hranaty, skor tacka ako tanier. A Paisa je oznacenie pre tuto oblast - mesta Armenia, Pereira, Manizales. Co taka Bandeja Paisa obsahuje? Frijoles (cervene fazule), arepas samozrejme, ryzu, volske oko, platok hovadzieho masa, chicharone (ako taky velky neforemny chips z bravcoveho masa) - tieto dva kusy som vymenila za extra platano - peceny banan co vyzera ako banan ale nechuti ako banan. Mnam :)

Celkom prijemny vecer: dobre som sa napapala a konecne som sa spoznala s ostatnymi stazistami (predtym som poznala len Obrucheho)

Ako to bolo v 99

14. september 2007

Kazdy piatok o 16:00 mame v Colombe hodinu konverzacie pre pokrocilych studentov. Dnes som sa rozhodla zucastnint a ocividne som urobila dobre. Na plane bola konverzacia s mamou jednej studentky, rodenou americankou prichodivsou do Kolumbie povodne na rok ako ucitelka anglictiny (to ze sa tu vydala za kolumbijcana, porodila mu 5 deti a zije tu vyse 34 rokov neznamena ze sa to musi stat kazdemu kto sem pride ucit anglictinu, mami)
Hodina sa konala u nich doma. Prvy sok bol samotny dom. Povedala som dom? Myslela som domisko. Trojposchodovy s obrovskou zahradou a strazeny armadou (tak to tu funguje - ked je niekto bohaty, strazi ho armada... alebo ho nestrazi a potom sa onho postara guerila)

Usadili nas v altanku na zahrade, mama nam priniesla male obcerstvenie a zacala sa hodina konverzacie. Po uvodnych predstavovackach sa rec zvrtla na zemetrasenie v Armenii v 1999 - pre mna velmi zaujimava tema, pri ktorej mi behali zimomriavky po chrbte, pre nich nieco co zmenilo ich zivoty. Zemetrasenie 25. jamuara 1999 bolo nicive. Kratko po obede sa obloha zatiahla a potom to prislo, len par sekund, ale ak je zemetrasenie silne 7,1 stupna richterovej stupnice viac ani netreba. Viac skody vsak narobila druha vlna okolo 17:00, hoci bola silna 'len' 4,2 stupna, pochovala mnohych ludi hladajucich v troskach domov svojich blizkych.
Hana bola vtedy mimo mesta a v priamom prenose v telke sa dozvedela ze jej zomrela sesternica. Miguelovmu kamaratovi Camilovi priamo pred ocami stena zavalila matku s dietatom. Casey netusila kde ma rodicov a nemohla sa im dovolat, lebo siete nefungovali. Ludia behali po ulici bez ruky, s odrezanym uchom, odnasali mrtvoly na motorkach... Mestom sa siril pach mrtvych tiel a vykriky bezradnych pozostalych. Z 300 000 obyvatelov Armenie zostalo 200 000 bez strechy nad hlavou.
Dobre na tom vsetkom bolo to, ze mesto sa rychlo spamatalo. Vsetci zraneni boli osetreni behom 24 hodin a do Armenie zacali plynut obrovske financne prostriedky z roznych organizacii. Mnohe stvrte su doteraz znicene a mnohi ludia bez strechy nad hlavou, ale vacsina mesta bola velmi rychlo zrekonstruovana a vybudovana modernejsie ako predtym.

Filandia - moj prvy vylet mimo Armenie

8. september 2007

Tento vikend som prvykrat okusila Kolumbiu mimo Armenie ci Calarcy. Vybrali sme sa s mojou kolumbijskou rodinkou do Filandie, kde ich kamarat Gustavo s rodinou vlastnia fincu. Tak ako my mame na Slovensku zahrady a chaty, Kolumbijcania maju fincy - len tie ich su trochu vacsie, trochu dost, s velkym domom, pripadne niekolkymi mensimi domami a velkym pozemkom.

Aky by to bol vylet, aby sa nezacal nejakym pruserom? S Londonovcami som sa mala stretnut v Armenii, isla som z Calarcy sama autobusom. Tentokrat sa nepokazil, tentokrat som nasadla na zly. Najprv isiel trasou ktoru som poznala a tak som bola spokojna, zrazu sa vsak otocil a ja som nemala sajnu kade to ideme. Navyse uz bola vonku tma a prsalo. Celkom pekny obrazok... V tme a dazdi v Kolumbii ist autobusom niekam kde to vobec nepoznam. Priznam sa, trochu ma zacala chytat panika. Kedze moja spanielcina este nepostacovala na vyzistenie situacie, zavolala som Danielovi. Kedze som mu moc nevedela vysvetlit kde som, vypytal si k telefonu nejakeho spolucestujuceho. Nakoniec to teda dopadlo dobre, stretla som sa s Londonovcami a mam dasli autobusovy kolumbijsky zazitok :)

Filandia je slabu hodinku autom od Armenie, po ceste hore-dole kopcami nam dobre padol taky pokojny relax vecer na fince. Cely vecer sme popijali pivka, pocuvali hudbu a viedli nezavazne konverzacie.
Ciel navstevy Gustavovej fincy bola oslava Gustavovych narodenin, nedela sa teda niesla v slavnostnom duchu. Pri ranajkach som bola nutena zablahozelat mu vo vsetkych jazykoch ktore poznam (niezeby ich bolo az tolko vela, skor by som povedala ze som bola jednooka kralovna medzi slepymi) a na obed prislo asi 25 pozvanych hosti. To bola asi najneprijemnjesia cast vikendu - vsetci prichadzali postupne a moji hrdi kolumbijsku rodicia chceli kazdemu osobitne ukazat ake robim pokroky v spanielcine a tak som sa citila trochu ako cvicena opicka v cirkuse opakujuc tie iste frazy dokola a pocuvajuc tie iste odozvy znova a znova.
Ale okrem toho to bol absolutne prijemny vikend straveny v prijemnom prostredi s milymi ludmi.

Hladanie bytu

6. september 2007

Byvat u Londonovcov je skvele, su mi ako naozajstna rodina, ale viem ze tu nemozem zostat navzdy. Jednak je cestovanie z Calarcy do Armenie dost nepohodlne (male autobusy, klukate cesty) a jednak sa treba trosku osamostanit.
Toto je moj stvrty zahranicny pobyt a preto viem ze s hladanim ubytka to nie je vzdy jednoduche. V Kolumbii vsak nie je problem najst, ale vybrat si. Naozaj, najst tu ubytovane je jednoduchsie ako zohnat pohladnicu - tytmto sa ospravedlnujem celej rodine ze som este neposlala pohladnice :)
Prvy byt co som obzrela bol celkom fajn. Blizko roboty, len v trochu horsej stvrti. Velke izby, pekna kupelna, lenze tiekla iba studena voda :) Fasa kuchyna, len mi oznamili ze obedy si tu nemozem varit, lebo cez obed pouziva kuchynu dalsich 5 obyvatelov domu. Aj pripojenie na internet maju, len ho nemozem pouzivat, lebo oni su furt na internete.
Zase az tak rychlo sa odstahovat nemusim, pomyslela som si.
Okukla som este asi dalsie dva byty a dnes som nasla ten pravy: velikansky, dve kupelne, kuchyna ktoru mozem pouzivat, tepla voda v kupelni, pripojenie na internet a za tu istu cenu ako ten prvy. A dokonca je v peknej stvrti a blizko roboty.
Mozem sa nastahovat 16. septembra, hura!