30. augusta 2007 po takmer prebdenej noci sme sa v skorych rannych hodinach vybrali s oboma mojimi autormi na letisko vo Viedni. Po mensich problemoch s najdenim letiska, porozumenim nemeckych napisov a stratenou maminou, som to predsa len zvladla a stastne sa dostala do lietadla o 7:20. V Parizi som mala na prestp hodinu, takze mi bolo skoro jasne ze to nestihnem (kto bol na letisku v Parizi, vie o com hovorim) Ale predsa len sa stal zazrak a ja som to stihla :) No dobre, nebol to zazrak - bolo to utekanie niekolko kilometrov cez vsetky mozne letiskove aj neletiskove chodby aj nechodby, a okrem toho taky maly detail: na parizskom letisku je to zariadene tak ze za hodinu sa neda dostat z jedneho lietadla do druheho, a kedze viacero spojov malo na prestup len hodinu, lietadlo na nas cakalo. Muselo, aby bol na palube aspon niekto. Fakt, let do Bogoty bol poloprazdny. Trvalo nam 11 hodin kym sme sa cez Atlantik dostali do Bogoty. Za ten cas som si pozrela Nema v anglicitine aj v spanielcine - no nie je ten Nemo najlepsia animovana rozpravka? V Bogote na letisku preslo vsetko pomerne hladko, az dokym som nezbadala to praskovacie lietadlo ktorym sme akoze mali letiet do Armenie. akoze nebolo mi vsetko jedno... Bolo citit kazdu jednu turbulenciu. Brrrr... ale pristali sme bezpecne... nie, bezpecne nie, povedzme skor stastne :)
Ked sme prileteli do Armenie (19:30) bola uz tma - tu sa stmieva o 18:00, pocasie bolo fajn, prijemnych 20 stupnov (20 stupnov s vysokou vlhkostou vzduchu je teplejsie ako nasich 20 stupnov) Na letisku ma cakali 4 aiesecari, resp. ako sa na kolumbijcanov patri, ja som cakala ich - meskali asi 15 minut :) Ale ako sa vravi - radsej neskoro ako nikdy :)
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára