Kolumbia ma takmer 45 milionov obyvatelov a rozlohu 1 138 910 km2. Cleni sa na 30 roznych departmentov. Armenia sa nachadza v departmente Quindio. Quindio je jeden z najmensich departmentov v Kolumbii, nachadza sa v kavovom pasme. Lezi v horach, priroda je tu teda neskutocne krasna - kopce a kavovniky kam len oko dovidi :)
Armenia je hlavnym mestom Quindia, ma okolo 300 000 obyvatelov a nachadza sa zhruba 300 km juhozapadne od Bogoty, hlavneho mesta Kolumbie. Cesta autobusom vsak trva z Bogoty do Armenie 8 hodin.
V meste je iba jedna vyskova budova, ta patri nejakej vladnej institucii, par hotelov, par obytnych budov a obchodne centrum maju zo styri poschodia, ostatne domy su nanajvys dvojpodlazne. Ulice maju snahu byt usporiadane do klasickeho stvorcoveho systemu, ale kvoli kopcom sa to moc neda, takze tu najdete ulice rovnobezne, kolme, diagonalne aj hocijake klukate.
Na to ze je to pomerne velke mesto, tu najdete dost vela zelene. Parque de la Vida je super miesto na relax medzi platanovnikmi a bambusami.
piatok 21. septembra 2007
Aki vlastne su Kolumbijcania...
1. Ak mam vlastnosti, ktore charakterizuju Kolumbijcanov zoradit co najvystiznejsie, na prvom mieste urcite musim spomenut, ze su neskutocne priatelski, otvoreni a ochotni pomoct. Maju v ociach nieco dobre. Na stoprecent sa mozete spolahnut, ze vas nenechaju v stichu. Zniesli by vam aj modre z neba.2. Hoci su velki srdcom, vzrastom su mali. Mam 170 cm, co je na slovenske dievca, myslim si, priemer. Tu som este asi nestretla dievca, ktore by mi siahalo aspon po bradu. Chalan sa obcas pritrafi aj nad 175 cm, ale nie je to moc bezne. Sranda je cestovat v mestskych autobusoch - ked sedim, nemam si kam zlozit nohy a ked stojim, nie je to o moc lepsie, pretoze nad hlavou mi zostava tak 10 cm miesta co je dost stiesnujuce. A dalsia vec - dlzka zehliacej dosky: ked si zehlim nohavice, spodnych 20 cm mi pada z dosky, takze musim zehlit na dvakrat.
3. Dalsia typicka vlastnost je bezstarostnost. Z nicoho si nerobia velku hlavu a vsetko je v pohode. Uuplne vsetko.
4. S tym suvisi kolumbijske ponimanie casu. Neviem ako vy doma, ale my mame asi 10 roznych ukazovatelov casu - video, hifi veza, hodiny v kuchyni, kazdy ma svoj budik... myslim si ze je to taky slovensky priemer. Londonovci maju v celom dome jedny hodinky, aj to len za to ze su v tvare kravicky a hodia sa im do kuchyne. Hodinky teda moc nesleduju a nikdy, nikdy, nikdy nechodia nacas. Ak pracovny meeting zacina o 15:00, tak sa vacsina zucastnenych dostavi okolo 15:30, 15:40 sa zacne pracovat a zbytok pride o 16:30 tesne pred koncom meetingu. Co sa tyka osobnych stretnuti, 1 a polhodinove, pripadne dvojhodinove meskanie nie je nicim vynimocnym.
5. Su strasni soferi. Ak ma tu nezrazi auto, tak potom nikde. Nedavaju prednost, predbiehaju cez dve plne, v zakrute idu v protismere a ne prechode nezastavia ani keby islo o zivot. Doslova.
Toto je len par typickych vlastnosti, a urcite neplatia stopercentne pre vsetkych. Kludne sa teda moze stat, ze stretnete 180 cm vysokeho Kolumbijcana, ktory vzdy chodi nacas a soferuje absolutne podla pravidiel :)
Za vlastnost cislo 1. sa ale zarucujem.
sobota 15. septembra 2007
Prva hodina
3. september 2007
V pondelok o 18:30 som mala prvu hodinu s mojimi ziakmi. Bola som nervozna, ako je clovek nervozny pred vsetkym co je prve. Ale myslim, ze sme to celkom zvladli :)
V teto triede mam 9 ziakov vo veku 16 az 20 rokov, 3 chalani a 6 bab. Su pokrocili, takze po anglicky rozpravaju celkom obstojne, co je fajn, lebo inym jazykom by sme asi nepokecali :)
Najprv som sa im predstavila ja, a po zaplave otazok o Slovensku (Mate tam sneh? Su vsetci taki vysoki? Je to velka krajina?...) sa predstavili oni mne (je dost obtiazne zapamatat si mena 9 ziakov, ked ich ma kazdy 4, ale podarilo sa :)). Hodina prebehla uplne v pohode, nervozita uplne opadla. Len to som vtedy netusila, ze toto je prvy a poslednykrat kedy prisli vsetci nacas a kedy nikto nevyrusuje, a to z prosteho dovodu: dnes som pre nich nova, ina, slovenska, zajtra uz budu zvyknuti.
Kazdopadne, tuto triedu budem ucit kazdy pracovny den od 18:30 do 20:45 do 27. septembra, vtedy maju zaverecny test.
A kedze tento prispevok pisem po dvoch tyzdnoch v Kolumbii, teda po dvoch tyzdnoch ucenia, mozem zhodnotit, ze moji ziaci su uplne super. Hoci vyrusuju a chodia neskoro, mam ich uplne rada. Su mili, zaujimaju sa o mna, na kazdu hodinu mi prinesu nejaku kolumbijsku sladkost na ochutnanie, ucia sa rychlo, respektuju ma. No, su proste super :)
V pondelok o 18:30 som mala prvu hodinu s mojimi ziakmi. Bola som nervozna, ako je clovek nervozny pred vsetkym co je prve. Ale myslim, ze sme to celkom zvladli :)
V teto triede mam 9 ziakov vo veku 16 az 20 rokov, 3 chalani a 6 bab. Su pokrocili, takze po anglicky rozpravaju celkom obstojne, co je fajn, lebo inym jazykom by sme asi nepokecali :)
Najprv som sa im predstavila ja, a po zaplave otazok o Slovensku (Mate tam sneh? Su vsetci taki vysoki? Je to velka krajina?...) sa predstavili oni mne (je dost obtiazne zapamatat si mena 9 ziakov, ked ich ma kazdy 4, ale podarilo sa :)). Hodina prebehla uplne v pohode, nervozita uplne opadla. Len to som vtedy netusila, ze toto je prvy a poslednykrat kedy prisli vsetci nacas a kedy nikto nevyrusuje, a to z prosteho dovodu: dnes som pre nich nova, ina, slovenska, zajtra uz budu zvyknuti.
Kazdopadne, tuto triedu budem ucit kazdy pracovny den od 18:30 do 20:45 do 27. septembra, vtedy maju zaverecny test.
A kedze tento prispevok pisem po dvoch tyzdnoch v Kolumbii, teda po dvoch tyzdnoch ucenia, mozem zhodnotit, ze moji ziaci su uplne super. Hoci vyrusuju a chodia neskoro, mam ich uplne rada. Su mili, zaujimaju sa o mna, na kazdu hodinu mi prinesu nejaku kolumbijsku sladkost na ochutnanie, ucia sa rychlo, respektuju ma. No, su proste super :)
Dobrodruzstvo s autobusom
3. september 2007
V pondelok som sa mala dostavit do Colomba o 8:00. Prvykrat som isla sama autobusom z Calarcy do Armenie, bola som presvedcena ze to musim zvladnut v pohode. A aj som zvladala, az do momentu kym autobus nezastavil a nepohol sa dalej - zjavne sa pokazil. Ale to som ja mohla len hadat z nezrozumitelneho pokrikovania mojich spolucestujucich. Spominala som uz, ze zatial neviem po spanielsky? Odkaz pre Petu H.: ucim sa velmi rychlo :) Ale spat k mojmu pribehu: Sofer sa z neviemakeho dovodu rozhodol nepustit nas von z toho pokazeneho autobusu, a tak vsetci zacali kricat este viac. Nezostavalo mi nic ine ako zostat pokojne sediet. Po par minutach otvoril dvere, vsetci sa vyrutili von a ja som len nasledovala dav. Nastupili sme do druheho autobusu, uz aj bez nas plneho, takze sme boli natlaceni ako sardinky. Isiel sice do Armenie, ale akosi inou cestou, takze ked som vystupila, nemala som moc sajnu kadial ist. A kedze toto nie je ani anglicky ani slovensky hovoriaca krajina, nemala som sa moc koho spytat. Tak som si chvilu pobludila, tvarila sa akoze ja nic (aby nahodou nejaky oddiel guerily nezbadal ze som cudzinka a nenenuniesol ma - robim si srandu, mami :)) a po par minutach som predsalen nasla Colombo. Meskala som len 15 minut, na prvy den nie zle :)
V pondelok som sa mala dostavit do Colomba o 8:00. Prvykrat som isla sama autobusom z Calarcy do Armenie, bola som presvedcena ze to musim zvladnut v pohode. A aj som zvladala, az do momentu kym autobus nezastavil a nepohol sa dalej - zjavne sa pokazil. Ale to som ja mohla len hadat z nezrozumitelneho pokrikovania mojich spolucestujucich. Spominala som uz, ze zatial neviem po spanielsky? Odkaz pre Petu H.: ucim sa velmi rychlo :) Ale spat k mojmu pribehu: Sofer sa z neviemakeho dovodu rozhodol nepustit nas von z toho pokazeneho autobusu, a tak vsetci zacali kricat este viac. Nezostavalo mi nic ine ako zostat pokojne sediet. Po par minutach otvoril dvere, vsetci sa vyrutili von a ja som len nasledovala dav. Nastupili sme do druheho autobusu, uz aj bez nas plneho, takze sme boli natlaceni ako sardinky. Isiel sice do Armenie, ale akosi inou cestou, takze ked som vystupila, nemala som moc sajnu kadial ist. A kedze toto nie je ani anglicky ani slovensky hovoriaca krajina, nemala som sa moc koho spytat. Tak som si chvilu pobludila, tvarila sa akoze ja nic (aby nahodou nejaky oddiel guerily nezbadal ze som cudzinka a nenenuniesol ma - robim si srandu, mami :)) a po par minutach som predsalen nasla Colombo. Meskala som len 15 minut, na prvy den nie zle :)
Prvy vikend
2. september 2007
V sobotu sme boli s Danielom v Armenii a nemali sme cas ist sa najest domov (Calarca je asi 15 minut autobusom od Armenie), tak sme zabludili do restauracie Guayacanes. Mala utulna restika, asi 10 stolov, 2 casnicky, prestrete stoly. Prva vec co ma zaujala: nefunguju tu jedalne listky. Casnicka na vas vysype co je v ponuke a vy si vyberiete ...teda ak jej rozumiete a ak poznate miestne jedla :) Esteze som bola s Danielom :)
Ako predjedlo nam priniesli male arepas s ogao (paradajkovo- cibulova omacka). Objednali sme si ryzovu polievku (celkom fajn, len v nej plavali kusy masa - podla mna nedovarene, ale ja naozaj niesom expertka na maso) a ako druhe som si dala kura s ryzou a frijoles (cervene fazule, velmi typicke pre oblast Quindio, v ktorej sa Armenia nachadza) a Daniel si dal hovadzie so zemiakmi a vyprazanymi platanos. Platanos su banany, ktore vyzeraju skoro presne ako nase banany, ale nechutia vobec ako nase banany - chutia tak viac zeleninovo. Kolumbijcania ich robia na milion sposobov, ale to teraz nejdem rozoberat, urcite sa este tejto tematike budem venovat v niektorom z nasledujucich prispevkov. No a na pitie sme mali maracuyovy dzus, doleju vam zadarmo kolkokrat si vypytate - ako v USA.
Kedze bola sobota, isli sme vecer von. Pred nakupnym centrom Portal del Quindio sme sa stretli s Obruchem a nejakymi dalsimi tromi kamaratmi. Chalani vytiahli flasku Aguardiente a ja na oplatku flasku jablkovice. Naliali sme si do papierovych stamperlikov, ktore vam tu automaticky daju ku kazdej kupenej flaske , ja to ich a oni to moje. Potom prisli prve reakcie: Obruche prskal este 15 minut, Jorge 20, dalsieho naplo a ten posledny to zvladal hrdinksy. Daniel a Miguel to uz poznali, tak sa na chalanoch zabavali. No a Aguardiente - celkom fajn, je to biely alkohol, ma okolo 30 percent a chuti ako sladky pelendrek.
Potom sme isli do Cafe Bar - nedajte sa oklamat nazvom, je to podnik kam sa cez vikend vecer ide napit a zatancovat. Dali sme si Tequilu Sunrise. A potom sa chalani rozhodli ze ma naucia tancovat merenge a salsu. Nie som ziadne drevo, takze mi to celkom islo, ja len nechapem preco sa musim na merenge hybat presne tymito par krokmi a na salsu inymi par krokmi. Podla mna je hudba o tom ze sa clovek ma hybat ako to citi nie podla nejakych pravidiel.
Ale kedze som tu v mensine, drzim usta a tancujem latino :)
V sobotu sme boli s Danielom v Armenii a nemali sme cas ist sa najest domov (Calarca je asi 15 minut autobusom od Armenie), tak sme zabludili do restauracie Guayacanes. Mala utulna restika, asi 10 stolov, 2 casnicky, prestrete stoly. Prva vec co ma zaujala: nefunguju tu jedalne listky. Casnicka na vas vysype co je v ponuke a vy si vyberiete ...teda ak jej rozumiete a ak poznate miestne jedla :) Esteze som bola s Danielom :)
Ako predjedlo nam priniesli male arepas s ogao (paradajkovo- cibulova omacka). Objednali sme si ryzovu polievku (celkom fajn, len v nej plavali kusy masa - podla mna nedovarene, ale ja naozaj niesom expertka na maso) a ako druhe som si dala kura s ryzou a frijoles (cervene fazule, velmi typicke pre oblast Quindio, v ktorej sa Armenia nachadza) a Daniel si dal hovadzie so zemiakmi a vyprazanymi platanos. Platanos su banany, ktore vyzeraju skoro presne ako nase banany, ale nechutia vobec ako nase banany - chutia tak viac zeleninovo. Kolumbijcania ich robia na milion sposobov, ale to teraz nejdem rozoberat, urcite sa este tejto tematike budem venovat v niektorom z nasledujucich prispevkov. No a na pitie sme mali maracuyovy dzus, doleju vam zadarmo kolkokrat si vypytate - ako v USA.
Kedze bola sobota, isli sme vecer von. Pred nakupnym centrom Portal del Quindio sme sa stretli s Obruchem a nejakymi dalsimi tromi kamaratmi. Chalani vytiahli flasku Aguardiente a ja na oplatku flasku jablkovice. Naliali sme si do papierovych stamperlikov, ktore vam tu automaticky daju ku kazdej kupenej flaske , ja to ich a oni to moje. Potom prisli prve reakcie: Obruche prskal este 15 minut, Jorge 20, dalsieho naplo a ten posledny to zvladal hrdinksy. Daniel a Miguel to uz poznali, tak sa na chalanoch zabavali. No a Aguardiente - celkom fajn, je to biely alkohol, ma okolo 30 percent a chuti ako sladky pelendrek.
Potom sme isli do Cafe Bar - nedajte sa oklamat nazvom, je to podnik kam sa cez vikend vecer ide napit a zatancovat. Dali sme si Tequilu Sunrise. A potom sa chalani rozhodli ze ma naucia tancovat merenge a salsu. Nie som ziadne drevo, takze mi to celkom islo, ja len nechapem preco sa musim na merenge hybat presne tymito par krokmi a na salsu inymi par krokmi. Podla mna je hudba o tom ze sa clovek ma hybat ako to citi nie podla nejakych pravidiel.
Ale kedze som tu v mensine, drzim usta a tancujem latino :)
Centro Colombo Americano
31. august
Hned druhy den po prichode som sa isla ukazat do roboty. Pracujem v Centro Colombo Americano, sukrumnom vzdelavacom institute ako ucitelka anglictiny.
Centro Colombo Americano je dvojposchodova budova rovno na hlavnej ulici v Armenii. Ma 15 ucebni (10 na prizemi, 5 na poschodi), kniznicu s internetom, ucitelsku miestnost so skrinkami na knihy, riaditelnu a dve administrativne miestnosti.
Riaditelka Yolanda je neskutocne mila, posobi na mna ako taka dobra stara mama (aj ked nie je taka stara). Srdecne ma privitala a ze ked budem potrebovat s hocicim pomoct tak je tu pre mna.
S ako druhou som sa zoznamila s Marthou Luciou - teacher's coordinator, no proste najdolezitejsia osoba :) Hned na uvod mi oznamila, ze hoci som mala mat povodne trening prve dva tyzdne (podotykam ze nikdy predtym som ako ucitelka nepracovala), plan sa zmenil. Kedze maju nedostatok ucitelov zacnem ucit hned v pondelok. Tak teda fajn :)
Zoznamila som sa s este par ucitelmi (dokopy ich tu pracuje asi 25, z toho 24 kolumbijcanov), vacsinou mladi ludia, sympaticki v pohode, a s Obruchem. Obruche je stazista z Nigerie, ktory tu tiez bude ucit rok, takze sme na tej istej lodi. Tym so vysvetlila kto je ten 25. :)
Co je uplne super, ze jedinym jazykom tu v Colombo je anglictina, to znamena ze po anglicky sa rozpravaju ucitelia medzi sebou (aj ked ide o dvoch spanielsky hovoriacich ludi), studenti s ucitelmi, vratnik s riaditelkou, aj predavacka v bufete so vsetkymi... Na Kolumbiu dost nezvycajne, ale pre mna super. Tu vsetkemu rozumiem a po spanielsky sa mozem ucit doma s Londonovcami.
Hned druhy den po prichode som sa isla ukazat do roboty. Pracujem v Centro Colombo Americano, sukrumnom vzdelavacom institute ako ucitelka anglictiny.
Centro Colombo Americano je dvojposchodova budova rovno na hlavnej ulici v Armenii. Ma 15 ucebni (10 na prizemi, 5 na poschodi), kniznicu s internetom, ucitelsku miestnost so skrinkami na knihy, riaditelnu a dve administrativne miestnosti.
Riaditelka Yolanda je neskutocne mila, posobi na mna ako taka dobra stara mama (aj ked nie je taka stara). Srdecne ma privitala a ze ked budem potrebovat s hocicim pomoct tak je tu pre mna.
S ako druhou som sa zoznamila s Marthou Luciou - teacher's coordinator, no proste najdolezitejsia osoba :) Hned na uvod mi oznamila, ze hoci som mala mat povodne trening prve dva tyzdne (podotykam ze nikdy predtym som ako ucitelka nepracovala), plan sa zmenil. Kedze maju nedostatok ucitelov zacnem ucit hned v pondelok. Tak teda fajn :)
Zoznamila som sa s este par ucitelmi (dokopy ich tu pracuje asi 25, z toho 24 kolumbijcanov), vacsinou mladi ludia, sympaticki v pohode, a s Obruchem. Obruche je stazista z Nigerie, ktory tu tiez bude ucit rok, takze sme na tej istej lodi. Tym so vysvetlila kto je ten 25. :)
Co je uplne super, ze jedinym jazykom tu v Colombo je anglictina, to znamena ze po anglicky sa rozpravaju ucitelia medzi sebou (aj ked ide o dvoch spanielsky hovoriacich ludi), studenti s ucitelmi, vratnik s riaditelkou, aj predavacka v bufete so vsetkymi... Na Kolumbiu dost nezvycajne, ale pre mna super. Tu vsetkemu rozumiem a po spanielsky sa mozem ucit doma s Londonovcami.
sobota 8. septembra 2007
Privitanie s Londonovcami
30. august 2007Po ochutnani arepas bol cas ist sa zabyvat. Daniel a Miguel ma zobrali k nim domov, do Calarcy, 10 minut autobusom od Armenie - tu budem byvat prve dni. Hned vo dverach ma vystiskali a vybozkavali ich rodicia, ujo Enrique a teta Martha Londonovci, neskutocne mili ludia.
Daniel mi ukazal izbu, v ktorej budem byvat. Mala utulna so zelenymi zavesmi a oranzovymi oblieckami. K dokonalosti chybala uz len zlta, tak som hned z prirucnej batoziny vytiahla zlte punkove kura, co som pred odchodom dostala od kamaratky Sisy.
A hadajte co bolo prve co som spravila? Nie, nesla som si dat sprchu. Dalsi pokus. Ani som si nesla lahnut.
Vytiahla som z batohu jablkovicu, co mi na cestu nabalil sused Brano povodom z Myjavy, a ako sa patri naliala som celej rodine. Hrdinsky to do seba hodili a potom chudaci este dve hodiny odrhali a stazovali sa na palenie hrdla :) Ale inac ze im chutilo :)
Tatkovci vobec nerozpravaju po anglicky, ale aj napriek tomu sme este dve hodiny sedeli v kuchyni a rozpravali sa. Moja nova kolumbijska rodina je super :)
Arepas
30. august 2007Nasa prva zastavka cestou z letiska bol stanok s arepas. Arepas su kukuricne placky, velmi chutne musim podotknut, ktore sa jedia s masom, so syrom, s vajcom, proste s hocicim a k hocicomu.
Oznacenie 'stanok' s arepas je dost honosny. Vyzeralo to asi takto: na rohu ulice stal stol a vedla neho akysi sporak povedzme. Za stolom stala teta, nazvyme ju teta Arepa. Teta Arepa mala na stole polozene dve vedra, v jednom mala vodu a v druhom cesto z kukuricnej muky. Zakazdym si do vody namocila ruky a potom siahla po hrudu cesta do druheho vedra aby z neho vyformovala placku. Hotove placky potom hadzala na ten sporak, alebo co to bolo, proste nieco horuce. Tu nastupoval do akcie ujo Arepo - mal na starosti velmi dolezitu ulohu - ovieval pecuce sa placky vejarom upletenym z palmovych listov a pofajcieval pri tom. Ked sa placky upiekli, teta na ne nastruhala syr a predala ich po 1000 pesos kus (1 USD = 2200 pesos)
Moje prve kolumbijske jedlo: bola to laska na prvy pohlad :)
Prichod do Kolumbie
30. augusta 2007 po takmer prebdenej noci sme sa v skorych rannych hodinach vybrali s oboma mojimi autormi na letisko vo Viedni. Po mensich problemoch s najdenim letiska, porozumenim nemeckych napisov a stratenou maminou, som to predsa len zvladla a stastne sa dostala do lietadla o 7:20. V Parizi som mala na prestp hodinu, takze mi bolo skoro jasne ze to nestihnem (kto bol na letisku v Parizi, vie o com hovorim) Ale predsa len sa stal zazrak a ja som to stihla :) No dobre, nebol to zazrak - bolo to utekanie niekolko kilometrov cez vsetky mozne letiskove aj neletiskove chodby aj nechodby, a okrem toho taky maly detail: na parizskom letisku je to zariadene tak ze za hodinu sa neda dostat z jedneho lietadla do druheho, a kedze viacero spojov malo na prestup len hodinu, lietadlo na nas cakalo. Muselo, aby bol na palube aspon niekto. Fakt, let do Bogoty bol poloprazdny. Trvalo nam 11 hodin kym sme sa cez Atlantik dostali do Bogoty. Za ten cas som si pozrela Nema v anglicitine aj v spanielcine - no nie je ten Nemo najlepsia animovana rozpravka? V Bogote na letisku preslo vsetko pomerne hladko, az dokym som nezbadala to praskovacie lietadlo ktorym sme akoze mali letiet do Armenie. akoze nebolo mi vsetko jedno... Bolo citit kazdu jednu turbulenciu. Brrrr... ale pristali sme bezpecne... nie, bezpecne nie, povedzme skor stastne :)
Ked sme prileteli do Armenie (19:30) bola uz tma - tu sa stmieva o 18:00, pocasie bolo fajn, prijemnych 20 stupnov (20 stupnov s vysokou vlhkostou vzduchu je teplejsie ako nasich 20 stupnov) Na letisku ma cakali 4 aiesecari, resp. ako sa na kolumbijcanov patri, ja som cakala ich - meskali asi 15 minut :) Ale ako sa vravi - radsej neskoro ako nikdy :)
Ked sme prileteli do Armenie (19:30) bola uz tma - tu sa stmieva o 18:00, pocasie bolo fajn, prijemnych 20 stupnov (20 stupnov s vysokou vlhkostou vzduchu je teplejsie ako nasich 20 stupnov) Na letisku ma cakali 4 aiesecari, resp. ako sa na kolumbijcanov patri, ja som cakala ich - meskali asi 15 minut :) Ale ako sa vravi - radsej neskoro ako nikdy :)
Ako som zmenila nazor na Kolumbiu...
Do Kolumbie som prichadzala s riadne zmiesanymi pocitmi.
Na jednej strane som sa tesila na juznu ameriku, na novych znamych a kamaratov, na nove zazitky a skusenosti, na objavovanie nepoznaneho...
...ale na druhej strane vsetko co som predtym vedela o Kolumbii by akurat tak zaplnilo jedny televizne noviny spravami o kokaine, narkomafii, guerillach, paramilitares a o zemetraseniach. Aki uz len ludia mozu zit v takej krajine, kde je kradnutie, unasanie a zabijanie ludi na dennom poriadku?
Nejdem nikoho presviedcat, ze nic z toho nie je pravda, kedze naozaj su najvacsimi producentami a exportermi kokainu a kedze guerilly aj paramilitares aj unasanie ludi tu asi naozaj funguje.
Ale tak isto ako nechcem, aby si ludia robili obraz o Slovensku na zaklade filmov ako je Eurotrip, kde sme vykresleni ako krajina zobrakov a zlodejov a uplne zaostalych ludi, tak isto sa mi nepaci ze k nam prenikaju o Kolumbii len tie negativne informacie.
Moj nazor na Kolumbiu sa rapidne meni k lepsiemu, ale kedze nerada robim zavery hned na zaciatku, citajte prispevky a spolu mozme zistit co je to vlastne za krajinu.
Co som si myslela o Kolumbii predtym:
1. ze bude zazrak ak ma na letisku v Bogote neokradnu alebo nezastrelia - prave naopak, skuste sa na letisku v Bratislave alebo hocikde v Europe na nieco opytat - kysle xichty, vsetci su neochotni, tu sa isli vsetci potrhat aby mi pomohli a boli strasne mili a usmievavi
2. ze ludia tu musia mat strasny zivot ked ziju v ustavicnom strachu kto ich tu kedy unesie alebo odbachne - dalsi nonsense, ludia su tu stastni, spokojni, maju v ociach nieco strasne dobre a nikdy nad nicim nestresuju a hlavne sa nikam neponahlaju
3. ze to chudaci musia mat strasne bez autobusovych zastavok a rozvrhov ako autobusy chodia - tento dojem som nadobudla z knih a rozpravani o juznej amerike - blbost - po 13 rocnych skusenostiach s autobusmi na slovensku, musim povedat ze tie ich mozno nemaju rozvrh, ale chodia praviedelnejsie ako tie nase. A ze autobus zastavi hocikde? No a? O to lepsie, apon nemusite utekat na zastavku, ale stopnete si ho hocikde
5. ze tu aspon niekto bude vediet po anglicky - hmm... vyzera to tak ze sa budem musiet ja naucit po spanielsky :) Ale ved to bol vlastne jeden z dovodov preco Kolumbia :)
Na jednej strane som sa tesila na juznu ameriku, na novych znamych a kamaratov, na nove zazitky a skusenosti, na objavovanie nepoznaneho...
...ale na druhej strane vsetko co som predtym vedela o Kolumbii by akurat tak zaplnilo jedny televizne noviny spravami o kokaine, narkomafii, guerillach, paramilitares a o zemetraseniach. Aki uz len ludia mozu zit v takej krajine, kde je kradnutie, unasanie a zabijanie ludi na dennom poriadku?
Nejdem nikoho presviedcat, ze nic z toho nie je pravda, kedze naozaj su najvacsimi producentami a exportermi kokainu a kedze guerilly aj paramilitares aj unasanie ludi tu asi naozaj funguje.
Ale tak isto ako nechcem, aby si ludia robili obraz o Slovensku na zaklade filmov ako je Eurotrip, kde sme vykresleni ako krajina zobrakov a zlodejov a uplne zaostalych ludi, tak isto sa mi nepaci ze k nam prenikaju o Kolumbii len tie negativne informacie.
Moj nazor na Kolumbiu sa rapidne meni k lepsiemu, ale kedze nerada robim zavery hned na zaciatku, citajte prispevky a spolu mozme zistit co je to vlastne za krajinu.
Co som si myslela o Kolumbii predtym:
1. ze bude zazrak ak ma na letisku v Bogote neokradnu alebo nezastrelia - prave naopak, skuste sa na letisku v Bratislave alebo hocikde v Europe na nieco opytat - kysle xichty, vsetci su neochotni, tu sa isli vsetci potrhat aby mi pomohli a boli strasne mili a usmievavi
2. ze ludia tu musia mat strasny zivot ked ziju v ustavicnom strachu kto ich tu kedy unesie alebo odbachne - dalsi nonsense, ludia su tu stastni, spokojni, maju v ociach nieco strasne dobre a nikdy nad nicim nestresuju a hlavne sa nikam neponahlaju
3. ze to chudaci musia mat strasne bez autobusovych zastavok a rozvrhov ako autobusy chodia - tento dojem som nadobudla z knih a rozpravani o juznej amerike - blbost - po 13 rocnych skusenostiach s autobusmi na slovensku, musim povedat ze tie ich mozno nemaju rozvrh, ale chodia praviedelnejsie ako tie nase. A ze autobus zastavi hocikde? No a? O to lepsie, apon nemusite utekat na zastavku, ale stopnete si ho hocikde
5. ze tu aspon niekto bude vediet po anglicky - hmm... vyzera to tak ze sa budem musiet ja naucit po spanielsky :) Ale ved to bol vlastne jeden z dovodov preco Kolumbia :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
