14. oktober 2007
Vcera hned po skonceni El Yipao, resp. hned potom ako sa dramaticky rozprsalo a show sa viac nedala sledovat, sme odisli s Danielom do Manizalesu. Kedze v pondelok je sviatok, Vafka (pre tych co nevedia - kamaratka co je na stazi v Medelline od januara 2007) a par jej kamaratov z Medellinu sa rozhodli prist navstivit Manizales a vyliezt na Nevado del Ruiz. A kedze Manizales je kusok od nas (autobusom 2 kolumbijske hodinky = 3 slovenske hodiny), tak sme sa dohodli ze sa tam stretneme.
Pre mna to bola prva cesta medzimestskym autobusom (10 minut medzi Calarcou a Armeniou nepocitam) Uz len cesta bola teda pre mna zazitok :) Po kupeni listkov nam ich skontrolovali dvakrat pred nastupenim do autobusu. Ked uz sme vsetci sedeli v autobuse, prisiel ujo a skontroloval nam listky a doklady. Ked sme opustali terminal, prisla dalsia teta a spocitala nas, ci nas nahodou nie je viac alebo menej. A zhruba v polke cesty sme znova zastavili, aby nas skontroloval dalsi zamestnanec autobusovej spolocnosti. Kontrol hocikolko, ale aspon sa clovek citi bezpecnejsie.
Do Manizalesu sme prisli okolo 21:00, stretli sme sa s Vafkou a jej kamaratmi: Jessica z USA, Giovanna z Mexika, Adorien z Madarska, Castulo a Homark z Kolumbie; a vyrazili sme do ulic nocneho Manizalesu. Nezostali sme ale dlho, lebo dnes rano bolo na plane vyrazit na Nevado del Ruiz o 8:00 rano.
A veru tak aj bolo: aj napriek tomu, ze sa v nasej vyprave nachadzali 2 kolumbijcania, nepodarilo sa im zdrzat nas a vyrazali sme presne o 8:00 :)
Vsetci siedmi sme sa naskladali do Homarkovho jeepu a vyrazili sme smer Nevado del Ruiz. Nevado del Ruiz sa nachadza v narodnom parku Los Nevados, je to hora vysoka 5389 m, permanentne pokryta snehom. Asi po hodinke a pol cesty sme zastavili na Laguna Negra, vo vyske 3760 m.n.m. Tu uz zacalo byt trosku chladnejsie, tak sme nahodili prvu vrstu svetrov, vypisali nejake papiere potrebne na vstup do narodneho parku a vyrazili vyssie. Dalsia zastavka bola vo vyske zhruba 4100 m.n.m., kde sa nachadza oficialny vstup do narodneho parku. zaplatili sme 30 000 kolumbijskych pesos, dali si milo na zohriatie (ako nase kakauko), nahodili dalsiu vrstvu svetrov a vyrazili dalej. Autom sme vysli do vysky 4800 m.n.m., tam sme museli odparkovat a vyssie uz ist jedine pesi.
Najvyssia vyska v akej som bola doteraz bolo nejakych 3500 m.n.m a uz tam sa mi trochu tocila hlava. Tu to bolo o hubu. Nikdy som si nevedela predstavit ked mi niekto vravel ze v takych vyskach je vzduch riedky, uz viem ako to vyzera. Kazdy krok bol ako zo spomaleneho filmu a po kazdych desiatich sme si museli dat pauzu, a predychavat s hlavou dole pri kolenach ako nas to naucili pri vstupe do parku, aj ked dychat nebolo moc co. Vafka, Castulo a Jessica to vzdali po 10 minutach, my s Giovannou sme vysli do vysky 4900 m.n.m., kde hrdo viala kolumbijska zastava a tak sme to my dve uznali za oficialny vrchol. Ved nam to trvalo nejaku hodinu a pol kym sme to vysli, a pritom sa to zdalo tak blizko! Homarkovi a Adorienovi to nestacilo a vysli az uplne hore, blazni! Cesta dole nam s Giovannou isla trosicku rychlejsie ako cesta nahor, sprijemnovali nam ju vracajuci okoloiduci. A ked sme sa vratili dole k autu, chudacik Castulo oddychoval po odpadnuti v provizornej nemocnici s hadickami v nose.
Takze zhrnutie vyletu: som neskutocne hrda na to, ze som spravila svoj novy vyskovy rekord a som rada, ze som videla sneh v Kolumbii,... len neviem ci ta stipka snehu, na ktorej sa ani lyzovat neda, stala za tu namahu a za tolko obeti na zdravi ubohych turistov.
Ale som rada, ze som stravila den s Vafkou a novymi kamaratmi a zase som videla kusok Kolumbie :)
utorok 18. decembra 2007
streda 5. decembra 2007
El Yipao
13. oktober 2007
Armenia oslavuje tento vikend narodeniny a vramci oslav sa konala Jeep Parade, alebo El Yipao.
Hlavna cesta bola uzavreta uz od vcera kvoli pripravam tribuny. Dnes bolo vsetko prichystane na zaciatok show o 14:00, len my dve s Doris nie. Nigerijcania a Kolumbijcania su absolutne rovnaki co sa tyka vnimania casu a presnosti. Ked som teda oznamila Doris, ze o 14:00 sa mame stretnut v koltatkovych obchode s Danielom a Miguelom (obchod je hned pri hlavnej ceste), pre nu to znamelo, ze o 14:00 len dovarala obed, prala nejake veci v pracke, kym sa najedla, osprchovala a vychystala, bolo 15:00. Moja slovenska polovica bola pripravena odist uz pred hodinou a trhalo jej zily cakat takto dlho, kolumbijskej polovici vsak bolo jasne, ze ta show nezacne presne o druhej, takze ak meskame hodinu, mali by sme prist akurat na zaciatok. Omyl, moja kolumbijska polovica zjavne nie je az taka kolumbijska. El Yipao zacalo o 16:00 :)
Preco El Yipao? Po druhej svetovej vojne dostala Armenia do daru nadbytocne dzipy, ktore su v tejto oblasti velmi uzitocne - kvoli kopcovitemu terenu. Pouzivali a stale ich pouzivaju farmari na prevazanie dopestovanych produktov, alebo na stahovanie. Ked raz takto jeden farmar viezol na svojom dzipe asi tonu platanos na trh, prevazilo ho to dozadu, ale on to ustal a jazdil na dvoch zadnych kolesach. No a tato finta je hlavnou hviezdou El Yipao.
Co je El Yipao? Je to vlastne prehliadka dzipov, alebo skor toho co vsetko je mozne na nich nalozit: vsetok nabytok, domace zvierata a vsetko co treba prestahovat, na vrchu toho vsetkeho nesmie chybat obraz Jezisa Krista. Alebo neskutocne mnozstva platanos, papayi, alebo hocicoho ineho co sa dopestovalo a nieslo na trh.
Stovky ludi stali po oboch stranach hlavnej cesty alebo sedelo na tribune a obdivovalo pretazene dzipy. Kolumbijcania sa hadam zabavia na vsetkom :)
Armenia oslavuje tento vikend narodeniny a vramci oslav sa konala Jeep Parade, alebo El Yipao.
Hlavna cesta bola uzavreta uz od vcera kvoli pripravam tribuny. Dnes bolo vsetko prichystane na zaciatok show o 14:00, len my dve s Doris nie. Nigerijcania a Kolumbijcania su absolutne rovnaki co sa tyka vnimania casu a presnosti. Ked som teda oznamila Doris, ze o 14:00 sa mame stretnut v koltatkovych obchode s Danielom a Miguelom (obchod je hned pri hlavnej ceste), pre nu to znamelo, ze o 14:00 len dovarala obed, prala nejake veci v pracke, kym sa najedla, osprchovala a vychystala, bolo 15:00. Moja slovenska polovica bola pripravena odist uz pred hodinou a trhalo jej zily cakat takto dlho, kolumbijskej polovici vsak bolo jasne, ze ta show nezacne presne o druhej, takze ak meskame hodinu, mali by sme prist akurat na zaciatok. Omyl, moja kolumbijska polovica zjavne nie je az taka kolumbijska. El Yipao zacalo o 16:00 :)
Preco El Yipao? Po druhej svetovej vojne dostala Armenia do daru nadbytocne dzipy, ktore su v tejto oblasti velmi uzitocne - kvoli kopcovitemu terenu. Pouzivali a stale ich pouzivaju farmari na prevazanie dopestovanych produktov, alebo na stahovanie. Ked raz takto jeden farmar viezol na svojom dzipe asi tonu platanos na trh, prevazilo ho to dozadu, ale on to ustal a jazdil na dvoch zadnych kolesach. No a tato finta je hlavnou hviezdou El Yipao.
Co je El Yipao? Je to vlastne prehliadka dzipov, alebo skor toho co vsetko je mozne na nich nalozit: vsetok nabytok, domace zvierata a vsetko co treba prestahovat, na vrchu toho vsetkeho nesmie chybat obraz Jezisa Krista. Alebo neskutocne mnozstva platanos, papayi, alebo hocicoho ineho co sa dopestovalo a nieslo na trh.
Stovky ludi stali po oboch stranach hlavnej cesty alebo sedelo na tribune a obdivovalo pretazene dzipy. Kolumbijcania sa hadam zabavia na vsetkom :)
6. oktober 2007
Spominala som uz niekedy Jorgeho? Ako clovek, ktory mi sprostredkoval tuto staz, si zasluzi par riadkov.
Jorge je Aiesecar zodpovedny za stazistov prichodiacich do Armenie, doteraz teda za moc vela veci zodpovedny nebol, kedze my 4 co sme tu, sme prvi stazisti v Armenii :)
Ked som teda nasla v databaze staz v Armenii, on bol moja komunikacna osoba, on mi pomahal vybavit viza, on mi sprostredkoval interview s Colombom, on mi poskytoval vsetky potrebne informacie...
Jeho pisana anglictina je dost zla - msnkovali sme spolu mesiac hadam kazdy druhy den, ale ked sme sa stretli nazivo, zistila som ze pisanie je oblast anglictiny v ktorej je najsilnejsi. Ale inak je to zlaty chlapec.
A byva cez ulicu oproti nasmu bytu, takze si vidime do okien :) Obcas zbehnem na navstevu, ma neskutocne milych rodicov. Dnes som bola u nich na obede. A musim sa pochvalit ze som spanielsku konverzaciu s rodicmi zvladla vyborne. Jorge samozrejme moc s prekladom nepomahal, takze ked sme si nieco nerozumeli, pouzivali sme ruky - nohy. Rozpravali sme sa o vaznych temach - o ekonomicko-politickej situacii na Slovensku a v Kolumbii, o tom ako vnimam Koumbiu teraz a predtym, o nasich rodinach... je to fasa pocit, ze po nejakych 6 tyzdnoch som schopna viest normalnu konverzaciu :) A to ma motivuje ucit sa este rychlejsie, aby som sa dorozumela vzdy, vsade a s kazdym :)
Spominala som uz niekedy Jorgeho? Ako clovek, ktory mi sprostredkoval tuto staz, si zasluzi par riadkov.
Jorge je Aiesecar zodpovedny za stazistov prichodiacich do Armenie, doteraz teda za moc vela veci zodpovedny nebol, kedze my 4 co sme tu, sme prvi stazisti v Armenii :)
Ked som teda nasla v databaze staz v Armenii, on bol moja komunikacna osoba, on mi pomahal vybavit viza, on mi sprostredkoval interview s Colombom, on mi poskytoval vsetky potrebne informacie...
Jeho pisana anglictina je dost zla - msnkovali sme spolu mesiac hadam kazdy druhy den, ale ked sme sa stretli nazivo, zistila som ze pisanie je oblast anglictiny v ktorej je najsilnejsi. Ale inak je to zlaty chlapec.
A byva cez ulicu oproti nasmu bytu, takze si vidime do okien :) Obcas zbehnem na navstevu, ma neskutocne milych rodicov. Dnes som bola u nich na obede. A musim sa pochvalit ze som spanielsku konverzaciu s rodicmi zvladla vyborne. Jorge samozrejme moc s prekladom nepomahal, takze ked sme si nieco nerozumeli, pouzivali sme ruky - nohy. Rozpravali sme sa o vaznych temach - o ekonomicko-politickej situacii na Slovensku a v Kolumbii, o tom ako vnimam Koumbiu teraz a predtym, o nasich rodinach... je to fasa pocit, ze po nejakych 6 tyzdnoch som schopna viest normalnu konverzaciu :) A to ma motivuje ucit sa este rychlejsie, aby som sa dorozumela vzdy, vsade a s kazdym :)
2. oktober 2007
Od dnes mam svoj kolumbijsky bankovy ucet! :) A zalozit ho trvalo iba slabe dve hodinky :)
V Kolumbii minu kvoli uradnym veciam tolko papiera, ze mam strach o buducnost Amazonskych lesov.
Fakt, ked som prisla do Kolumbie, musela som sa prihlasit na urade DAS (Departamento Administrativo de Seguridad): dala som po 2 odtlacky z kazdeho prsta, z palcov a ukazovakov po 4, musela som priniest 6 fotiek a vyplnit asi 5 papierov. O dva tyzdne mi vyhotovili docasny identifikacny preukaz, trvaly este stale nemam, hoci som tu uz 3 mesiace.
Alebo ked som si isla zamenit peniaze: teta za prepazkou vyplnila dlhokansky formular, ktory som musela podpisat a obohatit svojim odtlackom a az potom mi vydala peniazky.
No a teraz ta banka: najprv sme cakali pri jednom okienku, odtial nas poslali k dalsiemu, odtial naspat k tomu prvemu, tam som vyplnila 3 neuveritelne dlhe formulare, potom sme museli vystat radu k dalsiemu okienku, samozrejme sa cela procedura nezaobisla bez odtlackov prstov. A to to akoze cele islo pomerne rychlo, lebo teta co nam to pomahala vybavit je Danielova byvala spoluziacka. Neviem siu predstavit ako dlho by to trvalo bez konexii.
Kazdopadne je to za nami a som hrda na to ze mam svoj ucet uz aj v Kolumbii, zase som o trochu viac Kolumbijcanka :)
Od dnes mam svoj kolumbijsky bankovy ucet! :) A zalozit ho trvalo iba slabe dve hodinky :)
V Kolumbii minu kvoli uradnym veciam tolko papiera, ze mam strach o buducnost Amazonskych lesov.
Fakt, ked som prisla do Kolumbie, musela som sa prihlasit na urade DAS (Departamento Administrativo de Seguridad): dala som po 2 odtlacky z kazdeho prsta, z palcov a ukazovakov po 4, musela som priniest 6 fotiek a vyplnit asi 5 papierov. O dva tyzdne mi vyhotovili docasny identifikacny preukaz, trvaly este stale nemam, hoci som tu uz 3 mesiace.
Alebo ked som si isla zamenit peniaze: teta za prepazkou vyplnila dlhokansky formular, ktory som musela podpisat a obohatit svojim odtlackom a az potom mi vydala peniazky.
No a teraz ta banka: najprv sme cakali pri jednom okienku, odtial nas poslali k dalsiemu, odtial naspat k tomu prvemu, tam som vyplnila 3 neuveritelne dlhe formulare, potom sme museli vystat radu k dalsiemu okienku, samozrejme sa cela procedura nezaobisla bez odtlackov prstov. A to to akoze cele islo pomerne rychlo, lebo teta co nam to pomahala vybavit je Danielova byvala spoluziacka. Neviem siu predstavit ako dlho by to trvalo bez konexii.
Kazdopadne je to za nami a som hrda na to ze mam svoj ucet uz aj v Kolumbii, zase som o trochu viac Kolumbijcanka :)
utorok 4. decembra 2007
Manizales - oslava babkinej 80ky
29. - 30. september 2007Ako clenka rodiny Londoñovcov som sa samozrejme musela zucastnit aj oslavy babkinej 80ky.
Celkom som sa tesila, konkretne z dvoch dovodov:
1) kolrodinu sice vidim kazdy den - obchod, ktory vlastnia koltatkovci sa nachadza na polceste medzi mojim bytom a Colombom, takze sa musim povinne kazdy den zastavit, a neprejde den aby mi kolbratia nezavolali; ale predsalen uz spolu netravime tolko casu a toto je moznost byt s nimi trosku viac
2) oslava sa kona v Manizalese a to znamena, ze spoznam dalsie kolumbijske mesto a dalsi departament. Manizales je hlavne mesto departamentu Caldas a lezi 2 hodiny severne od Armenie. (Ak sa hociktoreho Kolumbijcana spytate ako daleko je nieco od niecoho, urcite vam neodpovie v dlzkovej miere, ale v hodinach - tu totiz nie je 5 km ako 5 km)
V sobotu hned po obede ma teda Londoñovci vyzdvihli a vydali sme sa na cestu do Manizalesu. Ked sme vchadzali do mesta, vyzeralo to akoby sme vystupovali na najvyssiu horu sveta ( a pritom je to iba 2500 m.n.m.) - lebo mesto je uplne ze na kopci a kvoli oblakom nevidno ostatne okolite kopce. K babke sme prisli okolo 15:30, postupne sa u nej pozbiehali sestry, deti, vnucata... a okolo siestej sme vsetci vyrazili do takeho akoze zamocku na slavnostnu veceru. Bolo nas okolo 30 a prisla aj teta z miestnych novin La Cronica, aby nas odfotila do spolocenskej rubriky. Ja budem v novinach! A este k tomu v kolumbijskych! :) Ako dobre ze som sa obliekla do ziarivo zltej, takze ma bude vidno na mini fotke s 30 ostatnymi ludmi :)
Jeden z vnukov predniesol pripitok, po ktorom mali vsetci, okrem mna, slzy na krajicku (niezeby som bola necitliva, ale neviem sa dojat, ked rozumiem len kazde druhe slovo). Vecera bola vynikajuca a dezert este lepsi - jablkova torta, a kedze sefcasnik zbadal ze nie som celkom odtialto a bola som mu celkom sympaticka, dostala som najvecsi kus s najviac jablkami, mnam :)
Po veceri prisli taki dvaja repetaci a spievalo sa, aj babka spievala, a velmi pekne :)
Cely vecer som sa citila prijemne, vsetci na mna boli strasne mili, a uplne super bolo ze tu som nebola stredobodom pozornosti ja (na rozdiel od ostatnych vyletov s Londoñovcami), ale babicka. Proste som sa citila ako s rodinou :)
Na druhy den sme s chalanmi isli okuknut Manizales. Daniel tu studoval 3 roky, takze sa tu celkom vyzna a navyse im tu byva velka cast rodiny: z maminej strany vsetci surodenci - to znamena 5, z tatkovej strany tretina surodencov - to znamena 5 (ano, koltatko ma 14 surodencov!)
Ked vam niekto povie, ze si mate predstavit kopcovite mesto, asi vacsina ludi si bud z filmov alebo vlastnej skusenosti predstavi San Francisco. Blbost! San Francisco je rovinata rovina oproti Manizalesu! Take stupaky ake sa tu nachadzaju, to uz hadam ani nesplna standard cesty. Vravi sa, ze ak urobite autoskolu tu, mozte jazdit kdekolvek. 
Okrem kopcov je dalsim symbolom Manizalesu Juan Valdez. Juan Valdez je ujo, ktory vlastni znacku kavy, asi najznamejsiu v Zona Cafetera (a kedze Zona Cafetera je znama najlepsou kavou v Kolumbii, tak aj najznamejsou v Kolumbii; a kedze Kolumbia je znama najlepsou kavou na svete, tak aj najznamejsou na svete - a nic na tom nemeni fakt, ze ste o Juan Valdezovi nikdy nepoculi), a jeho prva kaviaren sa nachadza v Manizalese. Je to vlastne kaviaren spojena s obchodom, kde sa da kupit nielen kava, ale aj tricka a mikiny s logom Juan Valdez. Budova, v ktorej sa kaviaren nachadza vyhrala nejaku architektonicku cenu za super risene dvere, ktore su v pripade dazda strecha.
Daslim monumentom Manizalesu je Katedrala na namesti, ano, na namesti Simona Bolivara (spominala som ze tak sa vola namestie v kazdom kolumbijskom meste?)
No a potom sme este isli do Chipre, cast mesta, kde predavaju najlepsiu zmrzlinu a odkial je nadherny vyhlad na udolie - teda ak zrovna neprsi, tak ako dnes...
Ale dve hodinky autom nie je az tak vela, tak snad sa este do Manizalesu pridem pozriet, aby som ho videla aj za pekneho pocasia.
Okrem kopcov je dalsim symbolom Manizalesu Juan Valdez. Juan Valdez je ujo, ktory vlastni znacku kavy, asi najznamejsiu v Zona Cafetera (a kedze Zona Cafetera je znama najlepsou kavou v Kolumbii, tak aj najznamejsou v Kolumbii; a kedze Kolumbia je znama najlepsou kavou na svete, tak aj najznamejsou na svete - a nic na tom nemeni fakt, ze ste o Juan Valdezovi nikdy nepoculi), a jeho prva kaviaren sa nachadza v Manizalese. Je to vlastne kaviaren spojena s obchodom, kde sa da kupit nielen kava, ale aj tricka a mikiny s logom Juan Valdez. Budova, v ktorej sa kaviaren nachadza vyhrala nejaku architektonicku cenu za super risene dvere, ktore su v pripade dazda strecha.
Daslim monumentom Manizalesu je Katedrala na namesti, ano, na namesti Simona Bolivara (spominala som ze tak sa vola namestie v kazdom kolumbijskom meste?)
No a potom sme este isli do Chipre, cast mesta, kde predavaju najlepsiu zmrzlinu a odkial je nadherny vyhlad na udolie - teda ak zrovna neprsi, tak ako dnes...
Ale dve hodinky autom nie je az tak vela, tak snad sa este do Manizalesu pridem pozriet, aby som ho videla aj za pekneho pocasia.
Ako to funguje v Colombe
24. september 2007
Dnes sme pisali zaverecny test s mojou prvou triedou. A vsetci presli, hura!
V Colombe mame 12 levelov. Kazdy level trva mesiac - 2 hodiny denne (alebo 2 tyzdne ak je to super intenzivny kurz, teda 4 hodiny denne; alebo mesiac a pol ak je to 6 hodin tyzdenne). Pocas jedneho levelu sa preberu zhruba 4 kapitoly z ucebnice - dokopy mame 5 na seba navazujucich ucebnic, level 1 zacina bielou, cez zltu, modru, zelenu, po fialovu v leveli 12. V bielej sa naucia citat, pocitat, zakladnu slovnu zasobu, zakladne pravidla.. a fialova obsahuje gramatiku, ktorej niekedy ani Doris (ako native speaker a vyucena ucitelka) nerozumie. Na konci kazdeho levelu maju studenti skusku - ustnu aj pisomnu, samozrejme z levela na level tazsiu a tazsiu. A ak ju urobia, postupuju do dalsieho levelu, s novym ucitelom.
Od zajtra teda moja prva trieda bude mat noveho ucitela a ja budem mat nove triedy: konkretne superintenzivny mesacny kurz, levely 7 a 8 v jednom, kazdy den od 8:00 do 12:00, spolu traja studenti; a kazdy vecer od 18:30 do 20:45 level 9, 6 studentov. Uz sa tesim na nove tvare :)
Dnes sme pisali zaverecny test s mojou prvou triedou. A vsetci presli, hura!
V Colombe mame 12 levelov. Kazdy level trva mesiac - 2 hodiny denne (alebo 2 tyzdne ak je to super intenzivny kurz, teda 4 hodiny denne; alebo mesiac a pol ak je to 6 hodin tyzdenne). Pocas jedneho levelu sa preberu zhruba 4 kapitoly z ucebnice - dokopy mame 5 na seba navazujucich ucebnic, level 1 zacina bielou, cez zltu, modru, zelenu, po fialovu v leveli 12. V bielej sa naucia citat, pocitat, zakladnu slovnu zasobu, zakladne pravidla.. a fialova obsahuje gramatiku, ktorej niekedy ani Doris (ako native speaker a vyucena ucitelka) nerozumie. Na konci kazdeho levelu maju studenti skusku - ustnu aj pisomnu, samozrejme z levela na level tazsiu a tazsiu. A ak ju urobia, postupuju do dalsieho levelu, s novym ucitelom.
Od zajtra teda moja prva trieda bude mat noveho ucitela a ja budem mat nove triedy: konkretne superintenzivny mesacny kurz, levely 7 a 8 v jednom, kazdy den od 8:00 do 12:00, spolu traja studenti; a kazdy vecer od 18:30 do 20:45 level 9, 6 studentov. Uz sa tesim na nove tvare :)
Vecera na privitanie v novom domove
19. september 2007Uz som celkom zabyvana v nasom novom bytiku - mam novy matrac (s brutalnou zlavou- vdaka, koltatkovci :)) a krasne postelne pradlo, zeleny prehoz cez postel, oranzove zavesy a zlte vankusiky. Ja tie farby proste milujem! Raz ked budem velka, zalozim novu krajinu a nasa zastava bude zeleno-zlto-oranzova :)
Inak byt je to veliky, priestranny, svetly s uplne ze luxusne vyzerajucim balkonom. Mame velku kuchynu, malu miestnost s telkou, priestrannu obyvacko-jedalnu, dve kupelne (uz aj s teplou vodou :)) a tri izby. V najvacsej byvaju majitelky bytu, a my s Doris mame kazda svoju izbicku. Kto tu teda byvame: byva nas tu 5 a pol (alebo, ak mozem citovat moju skoro uplne ze najlepsiu kamaratku Dzanku: 205 a pol - 200 svabov a nas 5 a pol) - mama Sarah (48 rokov) s dcerami Ramlani (23) a Alejou (20) a vnuckou Rosario (29. septembra budeme oslavovat 1 rocik) - Alejina dcera, no a my dve s Doris.
Dnes nam Sarah pripravila veceru na privitanie. Ked sme sa vratili s Doris z Colomba, zasadli sme k slavnostnemu stolu. Usudila som, ze toto je cas nacat druhu flasu domacej a tak sme mali slivovicu ako aperitiv. Doris sa skoro zadusila, ale babam velmi chutila a dali sme aj druhu rundu :) Kedze bolo uz po 21:00 vecera to bola lahka - zemiakovy salat a bunuelos (take dobre chrumkave pecivko), ale zato velmi chutna.
Sarah nam porozpravala o svojich 7 detoch. Ano, ma ich 7! Dalsia dcera byva v Pereire (asi polhodinku od Armenie) a ostatne 4 decka sa v marci prestahovali do Severnej Caroliny, kde ich otec zije uz 10 rokov so svojou novou americkou zenou (mimochodom o 12 rokov starsou). A kedze Sare chyba plny dom deti, je rada, ze sme tu teraz aspon my dve :)
Sranda je, ze tieto byty sa nemozu prenajimat takze vsade mame hovorit, ze sme akoze Sarine netere - uz sa tesim ako sa ma vratnik (tu ma kazdy 'panelak' vratnika, ktory sa stara o bezpecnost a pusta ludi dnu) zacne vypytovat, z ktorej strany sme ktora neter, kedze jedna sme belsia ako sneh a druha cernejsia ako uhol :)
Stahovanie
16. september 2007
Vecer ked sme sa vratili zo Salenta, prisiel cas lucenia. Dnes sa totiz stahujem do Armenie (teda aspon taky bol povodny plan). Koltatkovci (akoze KOLumbijski tatkovci) pozerali telku, my s chalanmi sme jedli veceru. Ked Miguel zacal s tym, ako velmi mu budem chybat, netrvalo dlho a rozplakala som sa ako babatko. Byvam tu sice len necele tri tyzdne, ale tito ludia ma fakt beru ako dceru. A hoci som velke dievca, opustat druhu rodinu za tri tyzdne je na mna moc. Ked som tak srdcervuco plakala, tak sa rozplakali aj Miguel s Danielom a ked nas zaculi rodicia, aj oni dobehli aby si s nami mohli poplakat.
Zbalila som sa so slzami na krajicku, rozlucila sa s koltatkovcami a kolbratia ma odviezli autom do Armenie. Tak toto ma byt moj novy domov. Pred dverami bytu sme stretli Fabiana s Doris - Doris je ta stazistka z Nigerie co tu bude so mnou byvat. Oznamili nam, ze Doris sa stahuje az zajtra a ze dnes este prespi u Fabiana. Skoro som sa zase rozplakala, ale iba skoro... Vosli sme do mojej izby - na posteli dvestorocny vylezany matrac a stare postelne pradlo. Zase som prehltla plac. Ked nam Sarah oznamila, ze tepla voda bude az zajtra, to uz sa ani chalanom nepacilo, ze takto ma tu nenechaju. Ze zajtra pojdeme kupit novy matrac a postelne pradlo (spominala som ze koltatkovci vlastnia obchod s matracmi? :)) a dnes este prespim v Calarce. Tak teda po tolkom luceni a tolkom placi, nic dnes zo stahovania nebolo.
Ale zajtra uz naozaj.
Vecer ked sme sa vratili zo Salenta, prisiel cas lucenia. Dnes sa totiz stahujem do Armenie (teda aspon taky bol povodny plan). Koltatkovci (akoze KOLumbijski tatkovci) pozerali telku, my s chalanmi sme jedli veceru. Ked Miguel zacal s tym, ako velmi mu budem chybat, netrvalo dlho a rozplakala som sa ako babatko. Byvam tu sice len necele tri tyzdne, ale tito ludia ma fakt beru ako dceru. A hoci som velke dievca, opustat druhu rodinu za tri tyzdne je na mna moc. Ked som tak srdcervuco plakala, tak sa rozplakali aj Miguel s Danielom a ked nas zaculi rodicia, aj oni dobehli aby si s nami mohli poplakat.
Zbalila som sa so slzami na krajicku, rozlucila sa s koltatkovcami a kolbratia ma odviezli autom do Armenie. Tak toto ma byt moj novy domov. Pred dverami bytu sme stretli Fabiana s Doris - Doris je ta stazistka z Nigerie co tu bude so mnou byvat. Oznamili nam, ze Doris sa stahuje az zajtra a ze dnes este prespi u Fabiana. Skoro som sa zase rozplakala, ale iba skoro... Vosli sme do mojej izby - na posteli dvestorocny vylezany matrac a stare postelne pradlo. Zase som prehltla plac. Ked nam Sarah oznamila, ze tepla voda bude az zajtra, to uz sa ani chalanom nepacilo, ze takto ma tu nenechaju. Ze zajtra pojdeme kupit novy matrac a postelne pradlo (spominala som ze koltatkovci vlastnia obchod s matracmi? :)) a dnes este prespim v Calarce. Tak teda po tolkom luceni a tolkom placi, nic dnes zo stahovania nebolo.
Ale zajtra uz naozaj.
Piknik
16. september 2007
Ked mi Londonovci oznamili, ze ideme na piknik do Salenta s Luz Helenou, naivne som si predstavovala, ze to akoze ideme my 5 a Luz Helena. Ake velke bolo moje prekvapenie, ked sme prisli k Luz Helene a tam bolo nachystanych 20 skatul s fiambre - na kazdej meno ucastnika pikniku, ktoremu fiambre patri. (Fiambre je vyraz pre piknikovy obed obsahujuci zvacsa kura, ryzu, casave, platanos... zabaleny v bananovych listoch) Zbalili sme teda vsetko jedlo, vsetkych nas a natlaceni v 4 autach sme sa vybrali do Salenta.
Salento sa nachadza v narodnom parku, a hoci je to malilinkate mestecko, pozna ho kazdy v Quindiu. Je to putnicke miesto a okrem toho je zname uzkymi ulickami s farebnymi obchodikmi a kaviarnickami, a prenadhernymi panoramami z kopca nad mestom.
Z toho kopca vidno cely kanon Cocora, kam sme sa vybrali po pikniku. Piknik sa konal na fince, ktora patri Enriqueho bratrancovi, asi 3 km od Salenta. Zlozili sme sa na trave kazdy so svojim fiambre a po vydatnom obede sme si dali siestu a vyclapkali sa v rieke vedla fincy.
Obcerstveni a oddychnuti sme teda zamierili smer kanon Cocora, asi 5 km po prasnej ceste. Pre mna ako, obycajne dievca z obycajnej stredoeuropskej krajiny je celkom nepredstavitelne vidiet palmu v horach. Tu vo vyske 2000 m.n.m ich bolo neurekom - obrovitanske palmas de
cera (mimochodom narodny strom) dorastajuce az do vysky 80 metrov. Krasa.
Na picasaweb som hodila par fotiek - link vpravo hore na uvodnej strane blogu.
Ked mi Londonovci oznamili, ze ideme na piknik do Salenta s Luz Helenou, naivne som si predstavovala, ze to akoze ideme my 5 a Luz Helena. Ake velke bolo moje prekvapenie, ked sme prisli k Luz Helene a tam bolo nachystanych 20 skatul s fiambre - na kazdej meno ucastnika pikniku, ktoremu fiambre patri. (Fiambre je vyraz pre piknikovy obed obsahujuci zvacsa kura, ryzu, casave, platanos... zabaleny v bananovych listoch) Zbalili sme teda vsetko jedlo, vsetkych nas a natlaceni v 4 autach sme sa vybrali do Salenta.
Salento sa nachadza v narodnom parku, a hoci je to malilinkate mestecko, pozna ho kazdy v Quindiu. Je to putnicke miesto a okrem toho je zname uzkymi ulickami s farebnymi obchodikmi a kaviarnickami, a prenadhernymi panoramami z kopca nad mestom.
Z toho kopca vidno cely kanon Cocora, kam sme sa vybrali po pikniku. Piknik sa konal na fince, ktora patri Enriqueho bratrancovi, asi 3 km od Salenta. Zlozili sme sa na trave kazdy so svojim fiambre a po vydatnom obede sme si dali siestu a vyclapkali sa v rieke vedla fincy.
Obcerstveni a oddychnuti sme teda zamierili smer kanon Cocora, asi 5 km po prasnej ceste. Pre mna ako, obycajne dievca z obycajnej stredoeuropskej krajiny je celkom nepredstavitelne vidiet palmu v horach. Tu vo vyske 2000 m.n.m ich bolo neurekom - obrovitanske palmas de
cera (mimochodom narodny strom) dorastajuce az do vysky 80 metrov. Krasa.Na picasaweb som hodila par fotiek - link vpravo hore na uvodnej strane blogu.
streda 24. októbra 2007
My 4 stazisti
15. september 2007Dnes sme mali slavnostnu veceru na privitanie nas, 4 stazistov. Obruche, Larni a Doris z Nigerie a ja, Katka zo Slovenska. Obruche a Larni ziju v Kolumbii uz polroka, predtym boli na stazi v Cartagene (24 hodin autobusom od Armenie, na pobrezi). Obruche prisiel do Armenie tyzden predo mnou, pracuje v Centro Colombo Ameriacano, tam kde ja. Larni prisiel tyzden po mne, on jediny nepracuje s nami, uci v Centro Anglo Colombiano. No a posledna prisla Doris, 10 dni po mne a vyzera to tak ze bude moja spolubyvajuca :)
Vecera bola fajn, aj ked s miernym meskanim - mala sa konat o 19:00, no zacali sme jest kratko po 21:00. To co sme papali sa vola Bandeja Paisa. Bandeja je spanielsky nazov pre druh taniera, velky, hranaty, skor tacka ako tanier. A Paisa je oznacenie pre tuto oblast - mesta Armenia, Pereira, Manizales. Co taka Bandeja Paisa obsahuje? Frijoles (cervene fazule), arepas samozrejme, ryzu, volske oko, platok hovadzieho masa, chicharone (ako taky velky neforemny chips z bravcoveho masa) - tieto dva kusy som vymenila za extra platano - peceny banan co vyzera ako banan ale nechuti ako banan. Mnam :)
Celkom prijemny vecer: dobre som sa napapala a konecne som sa spoznala s ostatnymi stazistami (predtym som poznala len Obrucheho)
Ako to bolo v 99
14. september 2007
Kazdy piatok o 16:00 mame v Colombe hodinu konverzacie pre pokrocilych studentov. Dnes som sa rozhodla zucastnint a ocividne som urobila dobre. Na plane bola konverzacia s mamou jednej studentky, rodenou americankou prichodivsou do Kolumbie povodne na rok ako ucitelka anglictiny (to ze sa tu vydala za kolumbijcana, porodila mu 5 deti a zije tu vyse 34 rokov neznamena ze sa to musi stat kazdemu kto sem pride ucit anglictinu, mami)
Hodina sa konala u nich doma. Prvy sok bol samotny dom. Povedala som dom? Myslela som domisko. Trojposchodovy s obrovskou zahradou a strazeny armadou (tak to tu funguje - ked je niekto bohaty, strazi ho armada... alebo ho nestrazi a potom sa onho postara guerila)
Usadili nas v altanku na zahrade, mama nam priniesla male obcerstvenie a zacala sa hodina konverzacie. Po uvodnych predstavovackach sa rec zvrtla na zemetrasenie v Armenii v 1999 - pre mna velmi zaujimava tema, pri ktorej mi behali zimomriavky po chrbte, pre nich nieco co zmenilo ich zivoty. Zemetrasenie 25. jamuara 1999 bolo nicive. Kratko po obede sa obloha zatiahla a potom to prislo, len par sekund, ale ak je zemetrasenie silne 7,1 stupna richterovej stupnice viac ani netreba. Viac skody vsak narobila druha vlna okolo 17:00, hoci bola silna 'len' 4,2 stupna, pochovala mnohych ludi hladajucich v troskach domov svojich blizkych.
Hana bola vtedy mimo mesta a v priamom prenose v telke sa dozvedela ze jej zomrela sesternica. Miguelovmu kamaratovi Camilovi priamo pred ocami stena zavalila matku s dietatom. Casey netusila kde ma rodicov a nemohla sa im dovolat, lebo siete nefungovali. Ludia behali po ulici bez ruky, s odrezanym uchom, odnasali mrtvoly na motorkach... Mestom sa siril pach mrtvych tiel a vykriky bezradnych pozostalych. Z 300 000 obyvatelov Armenie zostalo 200 000 bez strechy nad hlavou.
Dobre na tom vsetkom bolo to, ze mesto sa rychlo spamatalo. Vsetci zraneni boli osetreni behom 24 hodin a do Armenie zacali plynut obrovske financne prostriedky z roznych organizacii. Mnohe stvrte su doteraz znicene a mnohi ludia bez strechy nad hlavou, ale vacsina mesta bola velmi rychlo zrekonstruovana a vybudovana modernejsie ako predtym.
Kazdy piatok o 16:00 mame v Colombe hodinu konverzacie pre pokrocilych studentov. Dnes som sa rozhodla zucastnint a ocividne som urobila dobre. Na plane bola konverzacia s mamou jednej studentky, rodenou americankou prichodivsou do Kolumbie povodne na rok ako ucitelka anglictiny (to ze sa tu vydala za kolumbijcana, porodila mu 5 deti a zije tu vyse 34 rokov neznamena ze sa to musi stat kazdemu kto sem pride ucit anglictinu, mami)
Hodina sa konala u nich doma. Prvy sok bol samotny dom. Povedala som dom? Myslela som domisko. Trojposchodovy s obrovskou zahradou a strazeny armadou (tak to tu funguje - ked je niekto bohaty, strazi ho armada... alebo ho nestrazi a potom sa onho postara guerila)
Usadili nas v altanku na zahrade, mama nam priniesla male obcerstvenie a zacala sa hodina konverzacie. Po uvodnych predstavovackach sa rec zvrtla na zemetrasenie v Armenii v 1999 - pre mna velmi zaujimava tema, pri ktorej mi behali zimomriavky po chrbte, pre nich nieco co zmenilo ich zivoty. Zemetrasenie 25. jamuara 1999 bolo nicive. Kratko po obede sa obloha zatiahla a potom to prislo, len par sekund, ale ak je zemetrasenie silne 7,1 stupna richterovej stupnice viac ani netreba. Viac skody vsak narobila druha vlna okolo 17:00, hoci bola silna 'len' 4,2 stupna, pochovala mnohych ludi hladajucich v troskach domov svojich blizkych.
Hana bola vtedy mimo mesta a v priamom prenose v telke sa dozvedela ze jej zomrela sesternica. Miguelovmu kamaratovi Camilovi priamo pred ocami stena zavalila matku s dietatom. Casey netusila kde ma rodicov a nemohla sa im dovolat, lebo siete nefungovali. Ludia behali po ulici bez ruky, s odrezanym uchom, odnasali mrtvoly na motorkach... Mestom sa siril pach mrtvych tiel a vykriky bezradnych pozostalych. Z 300 000 obyvatelov Armenie zostalo 200 000 bez strechy nad hlavou.
Dobre na tom vsetkom bolo to, ze mesto sa rychlo spamatalo. Vsetci zraneni boli osetreni behom 24 hodin a do Armenie zacali plynut obrovske financne prostriedky z roznych organizacii. Mnohe stvrte su doteraz znicene a mnohi ludia bez strechy nad hlavou, ale vacsina mesta bola velmi rychlo zrekonstruovana a vybudovana modernejsie ako predtym.
sobota 20. októbra 2007
Filandia - moj prvy vylet mimo Armenie
8. september 2007Tento vikend som prvykrat okusila Kolumbiu mimo Armenie ci Calarcy. Vybrali sme sa s mojou kolumbijskou rodinkou do Filandie, kde ich kamarat Gustavo s rodinou vlastnia fincu. Tak ako my mame na Slovensku zahrady a chaty, Kolumbijcania maju fincy - len tie ich su trochu vacsie, trochu dost, s velkym domom, pripadne niekolkymi mensimi domami a velkym pozemkom.
Aky by to bol vylet, aby sa nezacal nejakym pruserom? S Londonovcami som sa mala stretnut v Armenii, isla som z Calarcy sama autobusom. Tentokrat sa nepokazil, tentokrat som nasadla na zly. Najprv isiel trasou ktoru som poznala a tak som bola spokojna, zrazu sa vsak otocil a ja som nemala sajnu kade to ideme. Navyse uz bola vonku tma a prsalo. Celkom pekny obrazok... V tme a dazdi v Kolumbii ist autobusom niekam kde to vobec nepoznam. Priznam sa, trochu ma zacala chytat panika. Kedze moja spanielcina este nepostacovala na vyzistenie situacie, zavolala som Danielovi. Kedze som mu moc nevedela vysvetlit kde som, vypytal si k telefonu nejakeho spolucestujuceho. Nakoniec to teda dopadlo dobre, stretla som sa s Londonovcami a mam dasli autobusovy kolumbijsky zazitok :)
Filandia je slabu hodinku autom od Armenie, po ceste hore-dole kopcami nam dobre padol taky pokojny relax vecer na fince. Cely vecer sme popijali pivka, pocuvali hudbu a viedli nezavazne konverzacie.
Ciel navstevy Gustavovej fincy bola oslava Gustavovych narodenin, nedela sa teda niesla v slavnostnom duchu. Pri ranajkach som bola nutena zablahozelat mu vo vsetkych jazykoch ktore poznam (niezeby ich bolo az tolko vela, skor by som povedala ze som bola jednooka kralovna medzi slepymi) a na obed prislo asi 25 pozvanych hosti. To bola asi najneprijemnjesia cast vikendu - vsetci prichadzali postupne a moji hrdi kolumbijsku rodicia chceli kazdemu osobitne ukazat ake robim pokroky v spanielcine a tak som sa citila trochu ako cvicena opicka v cirkuse opakujuc tie iste frazy dokola a pocuvajuc tie iste odozvy znova a znova.
Ale okrem toho to bol absolutne prijemny vikend straveny v prijemnom prostredi s milymi ludmi.
sobota 13. októbra 2007
Hladanie bytu
6. september 2007
Byvat u Londonovcov je skvele, su mi ako naozajstna rodina, ale viem ze tu nemozem zostat navzdy. Jednak je cestovanie z Calarcy do Armenie dost nepohodlne (male autobusy, klukate cesty) a jednak sa treba trosku osamostanit.
Toto je moj stvrty zahranicny pobyt a preto viem ze s hladanim ubytka to nie je vzdy jednoduche. V Kolumbii vsak nie je problem najst, ale vybrat si. Naozaj, najst tu ubytovane je jednoduchsie ako zohnat pohladnicu - tytmto sa ospravedlnujem celej rodine ze som este neposlala pohladnice :)
Prvy byt co som obzrela bol celkom fajn. Blizko roboty, len v trochu horsej stvrti. Velke izby, pekna kupelna, lenze tiekla iba studena voda :) Fasa kuchyna, len mi oznamili ze obedy si tu nemozem varit, lebo cez obed pouziva kuchynu dalsich 5 obyvatelov domu. Aj pripojenie na internet maju, len ho nemozem pouzivat, lebo oni su furt na internete.
Zase az tak rychlo sa odstahovat nemusim, pomyslela som si.
Okukla som este asi dalsie dva byty a dnes som nasla ten pravy: velikansky, dve kupelne, kuchyna ktoru mozem pouzivat, tepla voda v kupelni, pripojenie na internet a za tu istu cenu ako ten prvy. A dokonca je v peknej stvrti a blizko roboty.
Mozem sa nastahovat 16. septembra, hura!
Byvat u Londonovcov je skvele, su mi ako naozajstna rodina, ale viem ze tu nemozem zostat navzdy. Jednak je cestovanie z Calarcy do Armenie dost nepohodlne (male autobusy, klukate cesty) a jednak sa treba trosku osamostanit.
Toto je moj stvrty zahranicny pobyt a preto viem ze s hladanim ubytka to nie je vzdy jednoduche. V Kolumbii vsak nie je problem najst, ale vybrat si. Naozaj, najst tu ubytovane je jednoduchsie ako zohnat pohladnicu - tytmto sa ospravedlnujem celej rodine ze som este neposlala pohladnice :)
Prvy byt co som obzrela bol celkom fajn. Blizko roboty, len v trochu horsej stvrti. Velke izby, pekna kupelna, lenze tiekla iba studena voda :) Fasa kuchyna, len mi oznamili ze obedy si tu nemozem varit, lebo cez obed pouziva kuchynu dalsich 5 obyvatelov domu. Aj pripojenie na internet maju, len ho nemozem pouzivat, lebo oni su furt na internete.
Zase az tak rychlo sa odstahovat nemusim, pomyslela som si.
Okukla som este asi dalsie dva byty a dnes som nasla ten pravy: velikansky, dve kupelne, kuchyna ktoru mozem pouzivat, tepla voda v kupelni, pripojenie na internet a za tu istu cenu ako ten prvy. A dokonca je v peknej stvrti a blizko roboty.
Mozem sa nastahovat 16. septembra, hura!
piatok 21. septembra 2007
Armenia - mesto, v ktorom zijem
Kolumbia ma takmer 45 milionov obyvatelov a rozlohu 1 138 910 km2. Cleni sa na 30 roznych departmentov. Armenia sa nachadza v departmente Quindio. Quindio je jeden z najmensich departmentov v Kolumbii, nachadza sa v kavovom pasme. Lezi v horach, priroda je tu teda neskutocne krasna - kopce a kavovniky kam len oko dovidi :)
Armenia je hlavnym mestom Quindia, ma okolo 300 000 obyvatelov a nachadza sa zhruba 300 km juhozapadne od Bogoty, hlavneho mesta Kolumbie. Cesta autobusom vsak trva z Bogoty do Armenie 8 hodin.
V meste je iba jedna vyskova budova, ta patri nejakej vladnej institucii, par hotelov, par obytnych budov a obchodne centrum maju zo styri poschodia, ostatne domy su nanajvys dvojpodlazne. Ulice maju snahu byt usporiadane do klasickeho stvorcoveho systemu, ale kvoli kopcom sa to moc neda, takze tu najdete ulice rovnobezne, kolme, diagonalne aj hocijake klukate.
Na to ze je to pomerne velke mesto, tu najdete dost vela zelene. Parque de la Vida je super miesto na relax medzi platanovnikmi a bambusami.
Armenia je hlavnym mestom Quindia, ma okolo 300 000 obyvatelov a nachadza sa zhruba 300 km juhozapadne od Bogoty, hlavneho mesta Kolumbie. Cesta autobusom vsak trva z Bogoty do Armenie 8 hodin.
V meste je iba jedna vyskova budova, ta patri nejakej vladnej institucii, par hotelov, par obytnych budov a obchodne centrum maju zo styri poschodia, ostatne domy su nanajvys dvojpodlazne. Ulice maju snahu byt usporiadane do klasickeho stvorcoveho systemu, ale kvoli kopcom sa to moc neda, takze tu najdete ulice rovnobezne, kolme, diagonalne aj hocijake klukate.
Na to ze je to pomerne velke mesto, tu najdete dost vela zelene. Parque de la Vida je super miesto na relax medzi platanovnikmi a bambusami.
Aki vlastne su Kolumbijcania...
1. Ak mam vlastnosti, ktore charakterizuju Kolumbijcanov zoradit co najvystiznejsie, na prvom mieste urcite musim spomenut, ze su neskutocne priatelski, otvoreni a ochotni pomoct. Maju v ociach nieco dobre. Na stoprecent sa mozete spolahnut, ze vas nenechaju v stichu. Zniesli by vam aj modre z neba.2. Hoci su velki srdcom, vzrastom su mali. Mam 170 cm, co je na slovenske dievca, myslim si, priemer. Tu som este asi nestretla dievca, ktore by mi siahalo aspon po bradu. Chalan sa obcas pritrafi aj nad 175 cm, ale nie je to moc bezne. Sranda je cestovat v mestskych autobusoch - ked sedim, nemam si kam zlozit nohy a ked stojim, nie je to o moc lepsie, pretoze nad hlavou mi zostava tak 10 cm miesta co je dost stiesnujuce. A dalsia vec - dlzka zehliacej dosky: ked si zehlim nohavice, spodnych 20 cm mi pada z dosky, takze musim zehlit na dvakrat.
3. Dalsia typicka vlastnost je bezstarostnost. Z nicoho si nerobia velku hlavu a vsetko je v pohode. Uuplne vsetko.
4. S tym suvisi kolumbijske ponimanie casu. Neviem ako vy doma, ale my mame asi 10 roznych ukazovatelov casu - video, hifi veza, hodiny v kuchyni, kazdy ma svoj budik... myslim si ze je to taky slovensky priemer. Londonovci maju v celom dome jedny hodinky, aj to len za to ze su v tvare kravicky a hodia sa im do kuchyne. Hodinky teda moc nesleduju a nikdy, nikdy, nikdy nechodia nacas. Ak pracovny meeting zacina o 15:00, tak sa vacsina zucastnenych dostavi okolo 15:30, 15:40 sa zacne pracovat a zbytok pride o 16:30 tesne pred koncom meetingu. Co sa tyka osobnych stretnuti, 1 a polhodinove, pripadne dvojhodinove meskanie nie je nicim vynimocnym.
5. Su strasni soferi. Ak ma tu nezrazi auto, tak potom nikde. Nedavaju prednost, predbiehaju cez dve plne, v zakrute idu v protismere a ne prechode nezastavia ani keby islo o zivot. Doslova.
Toto je len par typickych vlastnosti, a urcite neplatia stopercentne pre vsetkych. Kludne sa teda moze stat, ze stretnete 180 cm vysokeho Kolumbijcana, ktory vzdy chodi nacas a soferuje absolutne podla pravidiel :)
Za vlastnost cislo 1. sa ale zarucujem.
sobota 15. septembra 2007
Prva hodina
3. september 2007
V pondelok o 18:30 som mala prvu hodinu s mojimi ziakmi. Bola som nervozna, ako je clovek nervozny pred vsetkym co je prve. Ale myslim, ze sme to celkom zvladli :)
V teto triede mam 9 ziakov vo veku 16 az 20 rokov, 3 chalani a 6 bab. Su pokrocili, takze po anglicky rozpravaju celkom obstojne, co je fajn, lebo inym jazykom by sme asi nepokecali :)
Najprv som sa im predstavila ja, a po zaplave otazok o Slovensku (Mate tam sneh? Su vsetci taki vysoki? Je to velka krajina?...) sa predstavili oni mne (je dost obtiazne zapamatat si mena 9 ziakov, ked ich ma kazdy 4, ale podarilo sa :)). Hodina prebehla uplne v pohode, nervozita uplne opadla. Len to som vtedy netusila, ze toto je prvy a poslednykrat kedy prisli vsetci nacas a kedy nikto nevyrusuje, a to z prosteho dovodu: dnes som pre nich nova, ina, slovenska, zajtra uz budu zvyknuti.
Kazdopadne, tuto triedu budem ucit kazdy pracovny den od 18:30 do 20:45 do 27. septembra, vtedy maju zaverecny test.
A kedze tento prispevok pisem po dvoch tyzdnoch v Kolumbii, teda po dvoch tyzdnoch ucenia, mozem zhodnotit, ze moji ziaci su uplne super. Hoci vyrusuju a chodia neskoro, mam ich uplne rada. Su mili, zaujimaju sa o mna, na kazdu hodinu mi prinesu nejaku kolumbijsku sladkost na ochutnanie, ucia sa rychlo, respektuju ma. No, su proste super :)
V pondelok o 18:30 som mala prvu hodinu s mojimi ziakmi. Bola som nervozna, ako je clovek nervozny pred vsetkym co je prve. Ale myslim, ze sme to celkom zvladli :)
V teto triede mam 9 ziakov vo veku 16 az 20 rokov, 3 chalani a 6 bab. Su pokrocili, takze po anglicky rozpravaju celkom obstojne, co je fajn, lebo inym jazykom by sme asi nepokecali :)
Najprv som sa im predstavila ja, a po zaplave otazok o Slovensku (Mate tam sneh? Su vsetci taki vysoki? Je to velka krajina?...) sa predstavili oni mne (je dost obtiazne zapamatat si mena 9 ziakov, ked ich ma kazdy 4, ale podarilo sa :)). Hodina prebehla uplne v pohode, nervozita uplne opadla. Len to som vtedy netusila, ze toto je prvy a poslednykrat kedy prisli vsetci nacas a kedy nikto nevyrusuje, a to z prosteho dovodu: dnes som pre nich nova, ina, slovenska, zajtra uz budu zvyknuti.
Kazdopadne, tuto triedu budem ucit kazdy pracovny den od 18:30 do 20:45 do 27. septembra, vtedy maju zaverecny test.
A kedze tento prispevok pisem po dvoch tyzdnoch v Kolumbii, teda po dvoch tyzdnoch ucenia, mozem zhodnotit, ze moji ziaci su uplne super. Hoci vyrusuju a chodia neskoro, mam ich uplne rada. Su mili, zaujimaju sa o mna, na kazdu hodinu mi prinesu nejaku kolumbijsku sladkost na ochutnanie, ucia sa rychlo, respektuju ma. No, su proste super :)
Dobrodruzstvo s autobusom
3. september 2007
V pondelok som sa mala dostavit do Colomba o 8:00. Prvykrat som isla sama autobusom z Calarcy do Armenie, bola som presvedcena ze to musim zvladnut v pohode. A aj som zvladala, az do momentu kym autobus nezastavil a nepohol sa dalej - zjavne sa pokazil. Ale to som ja mohla len hadat z nezrozumitelneho pokrikovania mojich spolucestujucich. Spominala som uz, ze zatial neviem po spanielsky? Odkaz pre Petu H.: ucim sa velmi rychlo :) Ale spat k mojmu pribehu: Sofer sa z neviemakeho dovodu rozhodol nepustit nas von z toho pokazeneho autobusu, a tak vsetci zacali kricat este viac. Nezostavalo mi nic ine ako zostat pokojne sediet. Po par minutach otvoril dvere, vsetci sa vyrutili von a ja som len nasledovala dav. Nastupili sme do druheho autobusu, uz aj bez nas plneho, takze sme boli natlaceni ako sardinky. Isiel sice do Armenie, ale akosi inou cestou, takze ked som vystupila, nemala som moc sajnu kadial ist. A kedze toto nie je ani anglicky ani slovensky hovoriaca krajina, nemala som sa moc koho spytat. Tak som si chvilu pobludila, tvarila sa akoze ja nic (aby nahodou nejaky oddiel guerily nezbadal ze som cudzinka a nenenuniesol ma - robim si srandu, mami :)) a po par minutach som predsalen nasla Colombo. Meskala som len 15 minut, na prvy den nie zle :)
V pondelok som sa mala dostavit do Colomba o 8:00. Prvykrat som isla sama autobusom z Calarcy do Armenie, bola som presvedcena ze to musim zvladnut v pohode. A aj som zvladala, az do momentu kym autobus nezastavil a nepohol sa dalej - zjavne sa pokazil. Ale to som ja mohla len hadat z nezrozumitelneho pokrikovania mojich spolucestujucich. Spominala som uz, ze zatial neviem po spanielsky? Odkaz pre Petu H.: ucim sa velmi rychlo :) Ale spat k mojmu pribehu: Sofer sa z neviemakeho dovodu rozhodol nepustit nas von z toho pokazeneho autobusu, a tak vsetci zacali kricat este viac. Nezostavalo mi nic ine ako zostat pokojne sediet. Po par minutach otvoril dvere, vsetci sa vyrutili von a ja som len nasledovala dav. Nastupili sme do druheho autobusu, uz aj bez nas plneho, takze sme boli natlaceni ako sardinky. Isiel sice do Armenie, ale akosi inou cestou, takze ked som vystupila, nemala som moc sajnu kadial ist. A kedze toto nie je ani anglicky ani slovensky hovoriaca krajina, nemala som sa moc koho spytat. Tak som si chvilu pobludila, tvarila sa akoze ja nic (aby nahodou nejaky oddiel guerily nezbadal ze som cudzinka a nenenuniesol ma - robim si srandu, mami :)) a po par minutach som predsalen nasla Colombo. Meskala som len 15 minut, na prvy den nie zle :)
Prvy vikend
2. september 2007
V sobotu sme boli s Danielom v Armenii a nemali sme cas ist sa najest domov (Calarca je asi 15 minut autobusom od Armenie), tak sme zabludili do restauracie Guayacanes. Mala utulna restika, asi 10 stolov, 2 casnicky, prestrete stoly. Prva vec co ma zaujala: nefunguju tu jedalne listky. Casnicka na vas vysype co je v ponuke a vy si vyberiete ...teda ak jej rozumiete a ak poznate miestne jedla :) Esteze som bola s Danielom :)
Ako predjedlo nam priniesli male arepas s ogao (paradajkovo- cibulova omacka). Objednali sme si ryzovu polievku (celkom fajn, len v nej plavali kusy masa - podla mna nedovarene, ale ja naozaj niesom expertka na maso) a ako druhe som si dala kura s ryzou a frijoles (cervene fazule, velmi typicke pre oblast Quindio, v ktorej sa Armenia nachadza) a Daniel si dal hovadzie so zemiakmi a vyprazanymi platanos. Platanos su banany, ktore vyzeraju skoro presne ako nase banany, ale nechutia vobec ako nase banany - chutia tak viac zeleninovo. Kolumbijcania ich robia na milion sposobov, ale to teraz nejdem rozoberat, urcite sa este tejto tematike budem venovat v niektorom z nasledujucich prispevkov. No a na pitie sme mali maracuyovy dzus, doleju vam zadarmo kolkokrat si vypytate - ako v USA.
Kedze bola sobota, isli sme vecer von. Pred nakupnym centrom Portal del Quindio sme sa stretli s Obruchem a nejakymi dalsimi tromi kamaratmi. Chalani vytiahli flasku Aguardiente a ja na oplatku flasku jablkovice. Naliali sme si do papierovych stamperlikov, ktore vam tu automaticky daju ku kazdej kupenej flaske , ja to ich a oni to moje. Potom prisli prve reakcie: Obruche prskal este 15 minut, Jorge 20, dalsieho naplo a ten posledny to zvladal hrdinksy. Daniel a Miguel to uz poznali, tak sa na chalanoch zabavali. No a Aguardiente - celkom fajn, je to biely alkohol, ma okolo 30 percent a chuti ako sladky pelendrek.
Potom sme isli do Cafe Bar - nedajte sa oklamat nazvom, je to podnik kam sa cez vikend vecer ide napit a zatancovat. Dali sme si Tequilu Sunrise. A potom sa chalani rozhodli ze ma naucia tancovat merenge a salsu. Nie som ziadne drevo, takze mi to celkom islo, ja len nechapem preco sa musim na merenge hybat presne tymito par krokmi a na salsu inymi par krokmi. Podla mna je hudba o tom ze sa clovek ma hybat ako to citi nie podla nejakych pravidiel.
Ale kedze som tu v mensine, drzim usta a tancujem latino :)
V sobotu sme boli s Danielom v Armenii a nemali sme cas ist sa najest domov (Calarca je asi 15 minut autobusom od Armenie), tak sme zabludili do restauracie Guayacanes. Mala utulna restika, asi 10 stolov, 2 casnicky, prestrete stoly. Prva vec co ma zaujala: nefunguju tu jedalne listky. Casnicka na vas vysype co je v ponuke a vy si vyberiete ...teda ak jej rozumiete a ak poznate miestne jedla :) Esteze som bola s Danielom :)
Ako predjedlo nam priniesli male arepas s ogao (paradajkovo- cibulova omacka). Objednali sme si ryzovu polievku (celkom fajn, len v nej plavali kusy masa - podla mna nedovarene, ale ja naozaj niesom expertka na maso) a ako druhe som si dala kura s ryzou a frijoles (cervene fazule, velmi typicke pre oblast Quindio, v ktorej sa Armenia nachadza) a Daniel si dal hovadzie so zemiakmi a vyprazanymi platanos. Platanos su banany, ktore vyzeraju skoro presne ako nase banany, ale nechutia vobec ako nase banany - chutia tak viac zeleninovo. Kolumbijcania ich robia na milion sposobov, ale to teraz nejdem rozoberat, urcite sa este tejto tematike budem venovat v niektorom z nasledujucich prispevkov. No a na pitie sme mali maracuyovy dzus, doleju vam zadarmo kolkokrat si vypytate - ako v USA.
Kedze bola sobota, isli sme vecer von. Pred nakupnym centrom Portal del Quindio sme sa stretli s Obruchem a nejakymi dalsimi tromi kamaratmi. Chalani vytiahli flasku Aguardiente a ja na oplatku flasku jablkovice. Naliali sme si do papierovych stamperlikov, ktore vam tu automaticky daju ku kazdej kupenej flaske , ja to ich a oni to moje. Potom prisli prve reakcie: Obruche prskal este 15 minut, Jorge 20, dalsieho naplo a ten posledny to zvladal hrdinksy. Daniel a Miguel to uz poznali, tak sa na chalanoch zabavali. No a Aguardiente - celkom fajn, je to biely alkohol, ma okolo 30 percent a chuti ako sladky pelendrek.
Potom sme isli do Cafe Bar - nedajte sa oklamat nazvom, je to podnik kam sa cez vikend vecer ide napit a zatancovat. Dali sme si Tequilu Sunrise. A potom sa chalani rozhodli ze ma naucia tancovat merenge a salsu. Nie som ziadne drevo, takze mi to celkom islo, ja len nechapem preco sa musim na merenge hybat presne tymito par krokmi a na salsu inymi par krokmi. Podla mna je hudba o tom ze sa clovek ma hybat ako to citi nie podla nejakych pravidiel.
Ale kedze som tu v mensine, drzim usta a tancujem latino :)
Centro Colombo Americano
31. august
Hned druhy den po prichode som sa isla ukazat do roboty. Pracujem v Centro Colombo Americano, sukrumnom vzdelavacom institute ako ucitelka anglictiny.
Centro Colombo Americano je dvojposchodova budova rovno na hlavnej ulici v Armenii. Ma 15 ucebni (10 na prizemi, 5 na poschodi), kniznicu s internetom, ucitelsku miestnost so skrinkami na knihy, riaditelnu a dve administrativne miestnosti.
Riaditelka Yolanda je neskutocne mila, posobi na mna ako taka dobra stara mama (aj ked nie je taka stara). Srdecne ma privitala a ze ked budem potrebovat s hocicim pomoct tak je tu pre mna.
S ako druhou som sa zoznamila s Marthou Luciou - teacher's coordinator, no proste najdolezitejsia osoba :) Hned na uvod mi oznamila, ze hoci som mala mat povodne trening prve dva tyzdne (podotykam ze nikdy predtym som ako ucitelka nepracovala), plan sa zmenil. Kedze maju nedostatok ucitelov zacnem ucit hned v pondelok. Tak teda fajn :)
Zoznamila som sa s este par ucitelmi (dokopy ich tu pracuje asi 25, z toho 24 kolumbijcanov), vacsinou mladi ludia, sympaticki v pohode, a s Obruchem. Obruche je stazista z Nigerie, ktory tu tiez bude ucit rok, takze sme na tej istej lodi. Tym so vysvetlila kto je ten 25. :)
Co je uplne super, ze jedinym jazykom tu v Colombo je anglictina, to znamena ze po anglicky sa rozpravaju ucitelia medzi sebou (aj ked ide o dvoch spanielsky hovoriacich ludi), studenti s ucitelmi, vratnik s riaditelkou, aj predavacka v bufete so vsetkymi... Na Kolumbiu dost nezvycajne, ale pre mna super. Tu vsetkemu rozumiem a po spanielsky sa mozem ucit doma s Londonovcami.
Hned druhy den po prichode som sa isla ukazat do roboty. Pracujem v Centro Colombo Americano, sukrumnom vzdelavacom institute ako ucitelka anglictiny.
Centro Colombo Americano je dvojposchodova budova rovno na hlavnej ulici v Armenii. Ma 15 ucebni (10 na prizemi, 5 na poschodi), kniznicu s internetom, ucitelsku miestnost so skrinkami na knihy, riaditelnu a dve administrativne miestnosti.
Riaditelka Yolanda je neskutocne mila, posobi na mna ako taka dobra stara mama (aj ked nie je taka stara). Srdecne ma privitala a ze ked budem potrebovat s hocicim pomoct tak je tu pre mna.
S ako druhou som sa zoznamila s Marthou Luciou - teacher's coordinator, no proste najdolezitejsia osoba :) Hned na uvod mi oznamila, ze hoci som mala mat povodne trening prve dva tyzdne (podotykam ze nikdy predtym som ako ucitelka nepracovala), plan sa zmenil. Kedze maju nedostatok ucitelov zacnem ucit hned v pondelok. Tak teda fajn :)
Zoznamila som sa s este par ucitelmi (dokopy ich tu pracuje asi 25, z toho 24 kolumbijcanov), vacsinou mladi ludia, sympaticki v pohode, a s Obruchem. Obruche je stazista z Nigerie, ktory tu tiez bude ucit rok, takze sme na tej istej lodi. Tym so vysvetlila kto je ten 25. :)
Co je uplne super, ze jedinym jazykom tu v Colombo je anglictina, to znamena ze po anglicky sa rozpravaju ucitelia medzi sebou (aj ked ide o dvoch spanielsky hovoriacich ludi), studenti s ucitelmi, vratnik s riaditelkou, aj predavacka v bufete so vsetkymi... Na Kolumbiu dost nezvycajne, ale pre mna super. Tu vsetkemu rozumiem a po spanielsky sa mozem ucit doma s Londonovcami.
sobota 8. septembra 2007
Privitanie s Londonovcami
30. august 2007Po ochutnani arepas bol cas ist sa zabyvat. Daniel a Miguel ma zobrali k nim domov, do Calarcy, 10 minut autobusom od Armenie - tu budem byvat prve dni. Hned vo dverach ma vystiskali a vybozkavali ich rodicia, ujo Enrique a teta Martha Londonovci, neskutocne mili ludia.
Daniel mi ukazal izbu, v ktorej budem byvat. Mala utulna so zelenymi zavesmi a oranzovymi oblieckami. K dokonalosti chybala uz len zlta, tak som hned z prirucnej batoziny vytiahla zlte punkove kura, co som pred odchodom dostala od kamaratky Sisy.
A hadajte co bolo prve co som spravila? Nie, nesla som si dat sprchu. Dalsi pokus. Ani som si nesla lahnut.
Vytiahla som z batohu jablkovicu, co mi na cestu nabalil sused Brano povodom z Myjavy, a ako sa patri naliala som celej rodine. Hrdinsky to do seba hodili a potom chudaci este dve hodiny odrhali a stazovali sa na palenie hrdla :) Ale inac ze im chutilo :)
Tatkovci vobec nerozpravaju po anglicky, ale aj napriek tomu sme este dve hodiny sedeli v kuchyni a rozpravali sa. Moja nova kolumbijska rodina je super :)
Arepas
30. august 2007Nasa prva zastavka cestou z letiska bol stanok s arepas. Arepas su kukuricne placky, velmi chutne musim podotknut, ktore sa jedia s masom, so syrom, s vajcom, proste s hocicim a k hocicomu.
Oznacenie 'stanok' s arepas je dost honosny. Vyzeralo to asi takto: na rohu ulice stal stol a vedla neho akysi sporak povedzme. Za stolom stala teta, nazvyme ju teta Arepa. Teta Arepa mala na stole polozene dve vedra, v jednom mala vodu a v druhom cesto z kukuricnej muky. Zakazdym si do vody namocila ruky a potom siahla po hrudu cesta do druheho vedra aby z neho vyformovala placku. Hotove placky potom hadzala na ten sporak, alebo co to bolo, proste nieco horuce. Tu nastupoval do akcie ujo Arepo - mal na starosti velmi dolezitu ulohu - ovieval pecuce sa placky vejarom upletenym z palmovych listov a pofajcieval pri tom. Ked sa placky upiekli, teta na ne nastruhala syr a predala ich po 1000 pesos kus (1 USD = 2200 pesos)
Moje prve kolumbijske jedlo: bola to laska na prvy pohlad :)
Prichod do Kolumbie
30. augusta 2007 po takmer prebdenej noci sme sa v skorych rannych hodinach vybrali s oboma mojimi autormi na letisko vo Viedni. Po mensich problemoch s najdenim letiska, porozumenim nemeckych napisov a stratenou maminou, som to predsa len zvladla a stastne sa dostala do lietadla o 7:20. V Parizi som mala na prestp hodinu, takze mi bolo skoro jasne ze to nestihnem (kto bol na letisku v Parizi, vie o com hovorim) Ale predsa len sa stal zazrak a ja som to stihla :) No dobre, nebol to zazrak - bolo to utekanie niekolko kilometrov cez vsetky mozne letiskove aj neletiskove chodby aj nechodby, a okrem toho taky maly detail: na parizskom letisku je to zariadene tak ze za hodinu sa neda dostat z jedneho lietadla do druheho, a kedze viacero spojov malo na prestup len hodinu, lietadlo na nas cakalo. Muselo, aby bol na palube aspon niekto. Fakt, let do Bogoty bol poloprazdny. Trvalo nam 11 hodin kym sme sa cez Atlantik dostali do Bogoty. Za ten cas som si pozrela Nema v anglicitine aj v spanielcine - no nie je ten Nemo najlepsia animovana rozpravka? V Bogote na letisku preslo vsetko pomerne hladko, az dokym som nezbadala to praskovacie lietadlo ktorym sme akoze mali letiet do Armenie. akoze nebolo mi vsetko jedno... Bolo citit kazdu jednu turbulenciu. Brrrr... ale pristali sme bezpecne... nie, bezpecne nie, povedzme skor stastne :)
Ked sme prileteli do Armenie (19:30) bola uz tma - tu sa stmieva o 18:00, pocasie bolo fajn, prijemnych 20 stupnov (20 stupnov s vysokou vlhkostou vzduchu je teplejsie ako nasich 20 stupnov) Na letisku ma cakali 4 aiesecari, resp. ako sa na kolumbijcanov patri, ja som cakala ich - meskali asi 15 minut :) Ale ako sa vravi - radsej neskoro ako nikdy :)
Ked sme prileteli do Armenie (19:30) bola uz tma - tu sa stmieva o 18:00, pocasie bolo fajn, prijemnych 20 stupnov (20 stupnov s vysokou vlhkostou vzduchu je teplejsie ako nasich 20 stupnov) Na letisku ma cakali 4 aiesecari, resp. ako sa na kolumbijcanov patri, ja som cakala ich - meskali asi 15 minut :) Ale ako sa vravi - radsej neskoro ako nikdy :)
Ako som zmenila nazor na Kolumbiu...
Do Kolumbie som prichadzala s riadne zmiesanymi pocitmi.
Na jednej strane som sa tesila na juznu ameriku, na novych znamych a kamaratov, na nove zazitky a skusenosti, na objavovanie nepoznaneho...
...ale na druhej strane vsetko co som predtym vedela o Kolumbii by akurat tak zaplnilo jedny televizne noviny spravami o kokaine, narkomafii, guerillach, paramilitares a o zemetraseniach. Aki uz len ludia mozu zit v takej krajine, kde je kradnutie, unasanie a zabijanie ludi na dennom poriadku?
Nejdem nikoho presviedcat, ze nic z toho nie je pravda, kedze naozaj su najvacsimi producentami a exportermi kokainu a kedze guerilly aj paramilitares aj unasanie ludi tu asi naozaj funguje.
Ale tak isto ako nechcem, aby si ludia robili obraz o Slovensku na zaklade filmov ako je Eurotrip, kde sme vykresleni ako krajina zobrakov a zlodejov a uplne zaostalych ludi, tak isto sa mi nepaci ze k nam prenikaju o Kolumbii len tie negativne informacie.
Moj nazor na Kolumbiu sa rapidne meni k lepsiemu, ale kedze nerada robim zavery hned na zaciatku, citajte prispevky a spolu mozme zistit co je to vlastne za krajinu.
Co som si myslela o Kolumbii predtym:
1. ze bude zazrak ak ma na letisku v Bogote neokradnu alebo nezastrelia - prave naopak, skuste sa na letisku v Bratislave alebo hocikde v Europe na nieco opytat - kysle xichty, vsetci su neochotni, tu sa isli vsetci potrhat aby mi pomohli a boli strasne mili a usmievavi
2. ze ludia tu musia mat strasny zivot ked ziju v ustavicnom strachu kto ich tu kedy unesie alebo odbachne - dalsi nonsense, ludia su tu stastni, spokojni, maju v ociach nieco strasne dobre a nikdy nad nicim nestresuju a hlavne sa nikam neponahlaju
3. ze to chudaci musia mat strasne bez autobusovych zastavok a rozvrhov ako autobusy chodia - tento dojem som nadobudla z knih a rozpravani o juznej amerike - blbost - po 13 rocnych skusenostiach s autobusmi na slovensku, musim povedat ze tie ich mozno nemaju rozvrh, ale chodia praviedelnejsie ako tie nase. A ze autobus zastavi hocikde? No a? O to lepsie, apon nemusite utekat na zastavku, ale stopnete si ho hocikde
5. ze tu aspon niekto bude vediet po anglicky - hmm... vyzera to tak ze sa budem musiet ja naucit po spanielsky :) Ale ved to bol vlastne jeden z dovodov preco Kolumbia :)
Na jednej strane som sa tesila na juznu ameriku, na novych znamych a kamaratov, na nove zazitky a skusenosti, na objavovanie nepoznaneho...
...ale na druhej strane vsetko co som predtym vedela o Kolumbii by akurat tak zaplnilo jedny televizne noviny spravami o kokaine, narkomafii, guerillach, paramilitares a o zemetraseniach. Aki uz len ludia mozu zit v takej krajine, kde je kradnutie, unasanie a zabijanie ludi na dennom poriadku?
Nejdem nikoho presviedcat, ze nic z toho nie je pravda, kedze naozaj su najvacsimi producentami a exportermi kokainu a kedze guerilly aj paramilitares aj unasanie ludi tu asi naozaj funguje.
Ale tak isto ako nechcem, aby si ludia robili obraz o Slovensku na zaklade filmov ako je Eurotrip, kde sme vykresleni ako krajina zobrakov a zlodejov a uplne zaostalych ludi, tak isto sa mi nepaci ze k nam prenikaju o Kolumbii len tie negativne informacie.
Moj nazor na Kolumbiu sa rapidne meni k lepsiemu, ale kedze nerada robim zavery hned na zaciatku, citajte prispevky a spolu mozme zistit co je to vlastne za krajinu.
Co som si myslela o Kolumbii predtym:
1. ze bude zazrak ak ma na letisku v Bogote neokradnu alebo nezastrelia - prave naopak, skuste sa na letisku v Bratislave alebo hocikde v Europe na nieco opytat - kysle xichty, vsetci su neochotni, tu sa isli vsetci potrhat aby mi pomohli a boli strasne mili a usmievavi
2. ze ludia tu musia mat strasny zivot ked ziju v ustavicnom strachu kto ich tu kedy unesie alebo odbachne - dalsi nonsense, ludia su tu stastni, spokojni, maju v ociach nieco strasne dobre a nikdy nad nicim nestresuju a hlavne sa nikam neponahlaju
3. ze to chudaci musia mat strasne bez autobusovych zastavok a rozvrhov ako autobusy chodia - tento dojem som nadobudla z knih a rozpravani o juznej amerike - blbost - po 13 rocnych skusenostiach s autobusmi na slovensku, musim povedat ze tie ich mozno nemaju rozvrh, ale chodia praviedelnejsie ako tie nase. A ze autobus zastavi hocikde? No a? O to lepsie, apon nemusite utekat na zastavku, ale stopnete si ho hocikde
5. ze tu aspon niekto bude vediet po anglicky - hmm... vyzera to tak ze sa budem musiet ja naucit po spanielsky :) Ale ved to bol vlastne jeden z dovodov preco Kolumbia :)
sobota 25. augusta 2007
Welcome
Kto by to povedal, ze aj Katka, ktorej IT schopnosti zacinaju a koncia pri pouzivani klaves ctrl C a ctrl V, si raz zalozi blog :)
Ale ano je to tu! Pred cestou do Kolumbie, kde sa chystam stravit nasledujuci rok svojho zivota, som si vstupila do svedomia a in order to stay in touch s kamaratmi a znamymi som si zalozila moj cestovatelsky blog.
Planujem tu uverejnovat postrehy zo zivota v Juznej Amerike a fotky nielen z Kolumbie ale aj z krajin, ktore som uz navstivila.
Dufam, ze sa Vam moj blog bude pacit, rada si precitam vase komentare, tak citajte a piste :)
Enjoy :)
Ale ano je to tu! Pred cestou do Kolumbie, kde sa chystam stravit nasledujuci rok svojho zivota, som si vstupila do svedomia a in order to stay in touch s kamaratmi a znamymi som si zalozila moj cestovatelsky blog.
Planujem tu uverejnovat postrehy zo zivota v Juznej Amerike a fotky nielen z Kolumbie ale aj z krajin, ktore som uz navstivila.
Dufam, ze sa Vam moj blog bude pacit, rada si precitam vase komentare, tak citajte a piste :)
Enjoy :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
