Nevado del Ruiz

14. oktober 2007

Vcera hned po skonceni El Yipao, resp. hned potom ako sa dramaticky rozprsalo a show sa viac nedala sledovat, sme odisli s Danielom do Manizalesu. Kedze v pondelok je sviatok, Vafka (pre tych co nevedia - kamaratka co je na stazi v Medelline od januara 2007) a par jej kamaratov z Medellinu sa rozhodli prist navstivit Manizales a vyliezt na Nevado del Ruiz. A kedze Manizales je kusok od nas (autobusom 2 kolumbijske hodinky = 3 slovenske hodiny), tak sme sa dohodli ze sa tam stretneme.
Pre mna to bola prva cesta medzimestskym autobusom (10 minut medzi Calarcou a Armeniou nepocitam) Uz len cesta bola teda pre mna zazitok :) Po kupeni listkov nam ich skontrolovali dvakrat pred nastupenim do autobusu. Ked uz sme vsetci sedeli v autobuse, prisiel ujo a skontroloval nam listky a doklady. Ked sme opustali terminal, prisla dalsia teta a spocitala nas, ci nas nahodou nie je viac alebo menej. A zhruba v polke cesty sme znova zastavili, aby nas skontroloval dalsi zamestnanec autobusovej spolocnosti. Kontrol hocikolko, ale aspon sa clovek citi bezpecnejsie.
Do Manizalesu sme prisli okolo 21:00, stretli sme sa s Vafkou a jej kamaratmi: Jessica z USA, Giovanna z Mexika, Adorien z Madarska, Castulo a Homark z Kolumbie; a vyrazili sme do ulic nocneho Manizalesu. Nezostali sme ale dlho, lebo dnes rano bolo na plane vyrazit na Nevado del Ruiz o 8:00 rano.
A veru tak aj bolo: aj napriek tomu, ze sa v nasej vyprave nachadzali 2 kolumbijcania, nepodarilo sa im zdrzat nas a vyrazali sme presne o 8:00 :)
Vsetci siedmi sme sa naskladali do Homarkovho jeepu a vyrazili sme smer Nevado del Ruiz. Nevado del Ruiz sa nachadza v narodnom parku Los Nevados, je to hora vysoka 5389 m, permanentne pokryta snehom. Asi po hodinke a pol cesty sme zastavili na Laguna Negra, vo vyske 3760 m.n.m. Tu uz zacalo byt trosku chladnejsie, tak sme nahodili prvu vrstu svetrov, vypisali nejake papiere potrebne na vstup do narodneho parku a vyrazili vyssie. Dalsia zastavka bola vo vyske zhruba 4100 m.n.m., kde sa nachadza oficialny vstup do narodneho parku. zaplatili sme 30 000 kolumbijskych pesos, dali si milo na zohriatie (ako nase kakauko), nahodili dalsiu vrstvu svetrov a vyrazili dalej. Autom sme vysli do vysky 4800 m.n.m., tam sme museli odparkovat a vyssie uz ist jedine pesi.
Najvyssia vyska v akej som bola doteraz bolo nejakych 3500 m.n.m a uz tam sa mi trochu tocila hlava. Tu to bolo o hubu. Nikdy som si nevedela predstavit ked mi niekto vravel ze v takych vyskach je vzduch riedky, uz viem ako to vyzera. Kazdy krok bol ako zo spomaleneho filmu a po kazdych desiatich sme si museli dat pauzu, a predychavat s hlavou dole pri kolenach ako nas to naucili pri vstupe do parku, aj ked dychat nebolo moc co. Vafka, Castulo a Jessica to vzdali po 10 minutach, my s Giovannou sme vysli do vysky 4900 m.n.m., kde hrdo viala kolumbijska zastava a tak sme to my dve uznali za oficialny vrchol. Ved nam to trvalo nejaku hodinu a pol kym sme to vysli, a pritom sa to zdalo tak blizko! Homarkovi a Adorienovi to nestacilo a vysli az uplne hore, blazni! Cesta dole nam s Giovannou isla trosicku rychlejsie ako cesta nahor, sprijemnovali nam ju vracajuci okoloiduci. A ked sme sa vratili dole k autu, chudacik Castulo oddychoval po odpadnuti v provizornej nemocnici s hadickami v nose.
Takze zhrnutie vyletu: som neskutocne hrda na to, ze som spravila svoj novy vyskovy rekord a som rada, ze som videla sneh v Kolumbii,... len neviem ci ta stipka snehu, na ktorej sa ani lyzovat neda, stala za tu namahu a za tolko obeti na zdravi ubohych turistov.
Ale som rada, ze som stravila den s Vafkou a novymi kamaratmi a zase som videla kusok Kolumbie :)